Ale čo mňa, bývalého komunistu, viedlo k tomu, aby som sa stal súčasťou náboženskej skupiny, ktorá bola považovaná za nepriateľa štátu? A ako mi Jehovova láska a školenie, ktoré mi dával, pomohlo zmeniť moju osobnosť počas tých rokov, ktoré som strávil v pracovnom tábore a vo vyhnanstve?

 Narodil som sa v roku 1930 v chudobnej dedine Tabani na severe Moldavska. Moji rodičia museli tvrdo pracovať na družstve, aby uživili nás šesť detí. Žili sme z ruky do úst. Moja mama patrila k ruskej pravoslávnej cirkvi a otec bol katolík. Často sa hádali pre to, aké šokujúce veci kňazi robia.

 Keď som ako 18-ročný skončil školu, stal som sa členom Komsomolu, mládežníckej organizácie, ktorá šírila komunistickú ideológiu. Jej cieľom bolo pripravovať budúcich členov Komunistickej strany. Už zakrátko ma zvolili za tajomníka miestneho zväzu. Hodnoty, ktoré nás učili, ako napríklad bratstvo, rovnosť a spravodlivosť, sa mi veľmi páčili. Ale bol som veľmi sklamaný, keď som všade okolo seba videl nespravodlivosť a korupciu.

 Ako aktívny člen Komsomolu som musel podporovať vládne nariadenia Sovietskeho zväzu, a ku ktorým patrilo zatváranie kostolov a rozpúšťanie náboženských skupín. V našej dedine žilo niekoľko Jehovových svedkov. Aj keď som si všimol, že sú to čestní a mierumilovní ľudia, myslel som si o nich, že sú to fanatici. Ani vo sne by mi nenapadlo, že práve vďaka jednému z nich sa čoskoro dozviem odpovede na otázky, ktoré ma trápili.

 Jedným z Jehovových svedkov, ktorí žili v našej dedine, bol aj môj strýko Dimitrij. Jedného dňa na jar v roku 1952 sa ma spýtal: „Georgij, aké máš plány so svojím životom?“ Nikto iný sa ma ešte na niečo také nespýtal. Musím povedať, že v tom čase ma trápili viaceré otázky. Napríklad: Ak Boh naozaj existuje, prečo je vo svete toľko utrpenia? Počas nasledujúcich ôsmich dní mi Dimitrij dal odpovede na všetky moje otázky priamo z Biblie. Niekedy sme sa o Bohu rozprávali až do tretej ráno!

 Po týchto rozhovoroch som sa rozhodol, že Bibliu dôkladne preskúmam. Vďaka tomu som si uvedomil, že mám nebeského Otca, ktorý ma naozaj miluje. (Žalm 27:10) Hoci som z Biblie toho ešte veľa nevedel, moja láska k Jehovovi bola už natoľko silná, že som dokázal urobiť niekoľko dôležitých rozhodnutí. Odišiel som z Komunistickej strany aj napriek tomu, že sa mi miestny predseda vyhrážal. V septembri 1952, len štyri mesiace po tom, ako som začal študovať Bibliu, som sa zasvätil Jehovovi a dal som sa pokrstiť.

 V tom čase boli Jehovovi svedkovia zakázaní. Chcel som Jehovovi dať najavo svoju lásku, a tak som sa prihlásil, že budem doručovať biblické publikácie bratom, ktorí žijú na dedinách. Bolo to dosť nebezpečné, pretože na dedine hneď spoznali cudzieho človeka a mohli ho ľahko nahlásiť úradom. Dokonca aj niektorí svedkovia boli opatrní a nedôverovali mi, pretože sa báli, že by som mohol byť tajný agent, ktorý prenikol do zboru. Ale čoskoro sa ukázalo, že žiadny agent nie som. Len dva mesiace po krste som bol zatknutý a odsúdený za pašovanie biblických publikácií.

 Vo vyšetrovacej väzbe ma držali takmer rok. Počas tohto obdobia ma veľakrát vypočúvali a snažili sa ma zlomiť. Ale nepodarilo sa im to, pretože moja láska k Jehovovi už bola veľmi silná. Nakoniec som sa dostal pred súd v Odese na Ukrajine. Predvolali aj mojich rodičov, ktorí neboli Jehovovými svedkami.

 Súdili ma ako niekoho, kto sa dal naviesť na to, aby sa pridal k nebezpečnej sekte. Chceli moju rodinu presvedčiť, že som sa zbláznil. Mojich rodičov to veľmi vystrašilo. Plakali a prosili ma, aby som sa spamätal. Ale ja som zostal pokojný. Mame som povedal: „Neboj sa mami, nikomu som nenaletel. Naopak, konečne som našiel to, čo som celý život hľadal. A nikdy sa toho nevzdám!“ (Príslovia 23:23) Aj keď som toho z Biblie nevedel veľa, vedel som už dosť na to, aby som zostal Jehovovi verný. Asi o šesť rokov neskôr moji rodičia viac preskúmali, čomu verím, a aj oni sa stali Jehovovými svedkami.

 Bol som odsúdený na 15 rokov nútených prác. Poslali ma do Kolymského kraja, ktorý bol centrom gulagov na Sibíri. Dozorcovia nás chceli mať úplne pod kontrolou, a preto nás často bili a nechávali nás hladovať. Spočiatku som si nevedel predstaviť, ako to vôbec prežijem.

 V pracovnom tábore bolo okrem mňa ďalších 34 Jehovových svedkov. Niekoľkí z nich sa ma krátko po mojom príchode opatrne spýtali: „Sú vo vašej skupine nejakí Jonadábovia?“ Hneď som vedel, že sú to moji duchovní bratia. Nikto iný by takýto biblický výraz nepoužil. Od týchto skúsených bratov som sa veľa naučil – nielen to, ako uplatňovať biblické zásady v náročných situáciách, ale aj získať také duchovné vlastnosti, ako je napríklad rozvážnosť.

 Jedného dňa sa mi Matfej, môj spolupracovník, pochválil, že vie naspamäť 50 mien svätých. Povedal som mu na to niečo dosť urážlivé a on sa tak nahneval, že ma chcel za to zbiť. Našťastie sa mi podarilo utiecť. Neskôr sa ma dosť dotklo, keď som videl, že sa na tom bratia smejú. Hovoril som im: „Prečo sa mi smejete? Veď som mu chcel zvestovať!“ No oni mi láskavo pripomenuli, že naším cieľom je zvestovať ľuďom dobrú správu, a nie ich urážať. (1. Petra 3:15) Matfej bol politickým väzňom, no obdivoval, ako úctivo sa Jehovovi svedkovia správajú k dozorcom a k vedeniu tábora. Neskôr sa začal zaujímať o biblické posolstvo. Nikdy nezabudnem na to, ako bol raz v noci tajne pokrstený v sude so studenou vodou.

 Krátko po príchode do tábora som mal spolu s ďalšími dvoma mladými bratmi ísť na hodiny politickej teórie. Najprv sme to odmietli, pretože sme si mysleli, že by sme tým porušili našu kresťanskú neutralitu. (Ján 17:16) Na dva týždne nás preto zavreli do tmavej cely. Keď nás prepustili, bratia nám vysvetlili, že samotná účasť na týchto hodinách neznamená porušenie kresťanskej neutrality, naopak, môže to byť príležitosť na vydanie svedectva. Títo bratia nám láskavo pomáhali, aby sme vedeli lepšie uplatňovať biblické zásady.

 To, akí boli bratia ku mne trpezliví a ako ma viedli, bol pre mňa dôkaz, že Jehova sa o mňa zaujíma. Vidieť to aj z nasledujúceho príkladu. Jeden väzeň, ktorý bol kňazom, sa stal hlavným účtovníkom. Vždy, keď sme sa na obede stretli, pozdravil ma slovami: „Zdravím ťa, ty Diablov syn!“ Iný spoluväzeň mi poradil, aby som mu sarkasticky odpovedal: „Zdravím ťa, otec!“ Žiaľ, dal som na jeho radu a dostal som za to riadnu bitku. Keď sa bratia dozvedeli, čo sa mi stalo, pomohli mi, aby som si uvedomil, že to nebolo správne. (Príslovia 29:11) Neskôr som sa tomu kňazovi ospravedlnil.

 Predtým ako ma uväznili, som na naše zhromaždenia chodil tajne, a to buď v noci, alebo skoro ráno. Ale v tábore sa nedalo nikde skryť. Preto sme sa my bratia každý deň postavili do kruhu a priamo pred očami dozorcov sme si rozoberali biblické verše, ktoré sme mali napísané na malých papierikoch. Snažili sme sa zapamätať si čo najviac veršov, aby sme sa neskôr o nich mohli rozprávať. Keď sme videli, že sa k nám blíži niektorý z dozorcov, rýchlo sme papieriky prehltli.

 V roku 1959 som bol prepustený z pracovného tábora a hneď som bol deportovaný do oblasti Karaganda v Kazachstane. Bol som ešte stále v podmienke, a tak som si musel od úradov vypýtať povolenie, aby som mohol na 20 dní odcestovať a oženiť sa. Išiel som do Tomskej oblasti v Rusku, kde som poznal jednu vernú a peknú sestru Mariu. Ako zvyčajne, išiel som rovno k veci. Povedal som jej: „Maria, nemám čas na to, aby sme spolu chodili. Vydaj sa za mňa!“ Súhlasila a mali sme malú svadbu. Maria si veľmi vážila, že som vytrval v toľkých náročných skúškach, a chcela ma podporovať, aby som ďalej slúžil Jehovovi. (Príslovia 19:14)

 V 60. rokoch sme nemohli zvestovať z domu do domu, ale využívali sme každú príležitosť, aby sme ľuďom povedali dobrú správu. Keď sme boli na nejakej návšteve alebo na dovolenke, často sme rozprávali o našej nádeji na večný život na zemi. A hľadali sme aj iné možnosti na zvestovanie. Napríklad sme chodievali pozerať domy, ktoré boli na predaj. A pri tom sme sa snažili stočiť rozhovor na duchovnú tému. Vďaka tomu sme s Mariou viedli biblické štúdiá s viacerými ľuďmi. Šiesti z nich sa nakoniec dali pokrstiť.

 Niekedy sa nám podarilo vydať svedectvo, keď boli voľby. Raz do továrne, kde sme s niekoľkými bratmi pracovali, prišli príslušníci tajnej polície. Pred asi 1 000 pracovníkmi sa nás spýtali, prečo sa Jehovovi svedkovia nezapájajú do politiky. Hlavný inžinier a niekoľko ďalších spolupracovníkov sa nás zastalo. Povedali, že sme zodpovední a veľmi pracovití. To nám dodalo odvahu vysvetliť svoj postoj a spamäti sme citovali niekoľko biblických veršov. Vďaka tomu sa štyria naši spolupracovníci chceli o Biblii dozvedieť viac a do roka sa dali pokrstiť.

 Začiatkom 70. rokov sa mnohí úprimní ľudia v Kazachstane stali Jehovovými svedkami. Preto sme chceli v tejto krajine zorganizovať prvý zjazd. No premýšľali sme, ako to urobiť tak, aby na to úrady neprišli. Rozhodli sme sa, že to spojíme so svadbou, ktorá sa mala konať v jednej dedine neďaleko Alma-Aty. Na túto svadbu, ktorá bola zároveň aj zjazdom, prišlo viac než 300 ľudí. Moja manželka a niekoľko ďalších sestier strávilo veľa hodín, kým všetko vyzdobili a pripravili chutné jedlo. Hosťom sa zvlášť páčili biblické prednášky, ktoré si pre nich pripravilo viac ako desať bratov. Vtedy som mal prvýkrát biblickú prednášku pred takým množstvom ľudí.

 Moja milovaná manželka verne stála po mojom boku a podporovala ma po celý život. Mala veľa krásnych vlastností, bola pokorná a mierna a vždy dávala Kráľovstvo na prvé miesto. Hoci vždy bola silná a zdravá, náhle dostala ťažkú formu osteoporózy, ktorá ju takmer na 16 rokov pripútala na lôžko. Starali sme sa o ňu s našou drahou dcérou Ľudmilou až do jej smrti v roku 2014.

 Keď som videl, ako moja drahá manželka trpí, bolo to pre mňa veľmi ťažké. Cítil som sa bezmocný. No do posledného dňa sme si spolu čítali Bibliu a povzbudzujúce články z našich publikácií. Často sme sa rozprávali o novom svete. Niekedy som vedľa nej len sedel a ticho plakal. No zakaždým, keď sme si čítali o Jehovových krásnych sľuboch, upokojilo nás to a dalo nám to silu ísť ďalej. (Žalm 37:18; 41:3)

 Jehova sa o mňa neprestal starať od prvého dňa, keď som pocítil jeho lásku. (Žalm 34:19) Ako mladý a neskúsený som cítil jeho lásku prostredníctvom bratov, ktorí mi trpezlivo pomáhali pracovať na kresťanskej osobnosti. Keď som bol v pracovnom tábore a neskôr v podmienke, cítil som jeho lásku cez jeho Slovo. A Jehova bol so mnou a dával mi silu aj vtedy, keď som sa staral o svoju drahú manželku. Môžem povedať, že láska k Jehovovi mi dávala silu po celý život.