Cecil bol pokorný brat, ktorý sa o druhých úprimne zaujímal. Jeho príklad, ako aj príklad mojej mamy a iných verných bratov a sestier v zbore vo mne vzbudil „túžbu... konať“ a slúžiť Jehovovi zo všetkých síl. (Filipanom 2:13) Dovoľte mi vyrozprávať vám môj príbeh.

 Narodil som sa v roku 1943. Moji rodičia žili na farme neďaleko pobrežného mesta Bundaberg v austrálskom štáte Queensland, v oblasti, kde sa pestuje cukrová trstina. Tamojší ľudia mali zvyk stretávať sa v sobotu večer v meste. Pri jednej takej príležitosti v roku 1939 sa moji rodičia zoznámili s dvoma priekopníkmi (Jehovovými svedkami slúžiacimi celým časom), ktorí sa s nimi rozprávali o Biblii. To, čo sa moji rodičia dozvedeli, zapôsobilo na ich srdce, a časom sa stali Jehovovými svedkami. Tak sme boli s mojou sestrou Jean vychovávaní v kresťanskej rodine. Žiaľ, môj otec zomrel následkom úrazu, ktorý sa mu stal doma. Mal som len sedem rokov a jeho smrť ma hlboko zasiahla. Dodnes si naňho spomínam ako na usilovného človeka, ktorý mal zmysel pre humor. Veľmi túžim stretnúť sa s ním pri vzkriesení a ešte lepšie ho spoznať. (Skutky 24:15)

 Mama bola láskavá a rozumná žena. Ja i moja sestra sme mohli otvorene hovoriť o tom, čo sa nám páči a čo nie. No keď išlo o biblické zásady alebo uctievanie Jehovu, bola pevná. Pravidelne sme chodili na kresťanské zhromaždenia a mama nás povzbudzovala, aby sme po vyučovaní obmedzovali čas strávený s deťmi zo školy. (1. Korinťanom 15:33) Keď o tom dnes uvažujem, vážim si jej pevný postoj.

 Mama bola aj horlivou zvestovateľkou Kráľovstva a často slúžila ako prázdninová (dnes pomocná) priekopníčka. Pamätám si, že pravidelne navštevovala vyše 50 domácností a nosila im časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Aj keď neskôr zostarla a bola slabá, jej záujem o ľudí, ktorí hľadali pravdu, nikdy neochabol. Jej láska k druhým a najmä k nám, jej deťom, na nás silne pôsobila a snažili sme sa ju napodobňovať. V roku 1958, keď som mal 14 rokov, som zasvätil svoj život Jehovovi a bol som pokrstený.

 Krátko nato bol pokrstený aj Rudolf, ktorý mal niečo vyše 20 rokov a patril do nášho zboru. Prisťahoval sa tu z Nemecka. Spolu s Rudolfom sme v sobotné dopoludnia často vydávali svedectvo ľuďom, ktorí v aute čakali iných členov rodiny, kým nakupovali.

 Rudolf bol horlivý brat a povzbudzoval ma, aby som počas prázdnin slúžil ako priekopník. Raz sme spolu strávili šesť týždňov v meste Gladstone, ktoré leží asi 190 kilometrov severne od Bundabergu. Jeho bratský záujem o mňa a radosť, ktorú som mal z prázdninovej priekopníckej služby, vo mne roznietili túžbu slúžiť ako pravidelný priekopník. Keď som mal 16 rokov, dosiahol som tento cieľ a rozhodol som sa stráviť svoj život v službe celým časom.

 Prvé miesto, kde som bol poslaný ako priekopník, bolo pobrežné mesto Mackay, ktoré leží severne od Bundabergu a neďaleko od Veľkej koralovej bariéry. Asi o rok neskôr, keď som mal 17 rokov, som bol pridelený do riedko osídleného austrálskeho vnútrozemia, kde som slúžil ako zvláštny priekopník. a Slúžil som spolu s pomazaným bratom Bennettom (Benom) Brickellom, ktorý bol odo mňa o viac ako 30 rokov starší. b Bolo pre mňa nesmiernou cťou slúžiť s takým dlhoročným priekopníkom, ktorého mnohí poznali ako priekopníka medzi priekopníkmi.

 Obvod sme mali na severozápade Queenslandu v oblasti pri Karpentárskom zálive, ktorá sa nazýva Gulf Country. V tom čase sme boli s Benom jediní svedkovia v tomto riedko obývanom obvode. Niekedy nám trvalo celé hodiny, kým sme autom prešli od jednej usadlosti k druhej. Počas týchto dlhých ciest mi Ben často rozprával o svojich dávnych zážitkoch zo služby. Patrilo medzi ne aj zvestovanie pomocou áut s ampliónmi c počas 2. svetovej vojny, keď bola činnosť Jehovových svedkov v Austrálii zakázaná.

 Po celom dni v službe sme sa na noc utáborili na vhodnom mieste pri ceste. d Keď sme si išli pripraviť večeru, najskôr sme nazbierali drevo a rozložili vatru. Moju posteľ tvorila nepremokavá podložka položená na zemi, prikrývka a vankúš. Ešte stále mám v pamäti, akú bázeň pred Jehovom som pociťoval, keď som hľadel na nočnú oblohu posiatu hviezdami, ktorú nenarúšal svit z umelých svetiel.

 Na tomto opustenom území mohla byť mechanická porucha na aute nebezpečná. Raz sa nám zlomila náprava. Bol horúci deň a mali sme málo vody. Potrebovali sme náhradnú nápravu, a tak sa Ben s niekým odviezol do mesta Cloncurry. Ja som zostal pri našom aute necelé tri dni. Každý deň prešlo okolo mňa niekoľko áut a vodiči mi ochotne dali potrebnú vodu. Jeden muž mi podal aj ošúchanú knihu. Povedal: „Toto si prečítaj, kamarát. Môže ti to pomôcť.“ Na moje prekvapenie táto kniha, ktorú nevydala naša organizácia, obsahovala skúsenosti Jehovových svedkov v nacistických koncentračných táboroch.

 S Benom sme spolu slúžili takmer jeden rok. Posledné, čo mi povedal, keď sme sa lúčili, bolo: „Bojuj a nevzdávaj sa, brat môj.“ Benov príklad oddanosti Bohu a jeho horlivosť ma ešte viac povzbudili v odhodlaní pokračovať v službe celým časom.

 Po niekoľkých rokoch služby v austrálskom vnútrozemí som bol vymenovaný za krajského dozorcu (teraz sa nazýva krajský starší), čo znamená spolupracovať s každým zborom alebo skupinou v kraji asi týždeň. Postupne som slúžil v štyroch krajoch. Patrili do nich zbory v Queenslande a Novom Južnom Walese. Neskôr, v roku 1971, som nečakane dostal príležitosť stať sa študentom 51. triedy školy Gileád, misionárskej školy Jehovových svedkov v štáte New York. Päť mesiacov intenzívneho štúdia Biblie a dobrá spoločnosť spolužiakov a inštruktorov mi pomohlo pripraviť sa na moju ďalšiu úlohu – misionársku službu na Taiwane.

 Deväť študentov z našej triedy bolo poslaných na Taiwan, vrátane Iana Browna z Nového Zélandu, ktorý sa stal mojím misionárskym partnerom. O Taiwane sme nevedeli prakticky nič. Nevedeli sme ani to, kde sa nachádza, kým sme si to nepozreli v atlase.

 Nedokážem si predstaviť väčší kontrast ako medzi vnútrozemím Queenslandu a Taiwanom. Naším prvým veľkým problémom bol jazyk – čínština. Dosť dlho som nerozumel, čo sa hovorí na zhromaždeniach, ktoré sú dôležitým zdrojom duchovného povzbudenia. Nevedel som ani dobre komunikovať s bratmi a sestrami. V tejto situácii sme si s Ianom uvedomili, aký hlboký význam malo pre nás školenie v Gileáde a poznanie, ktoré sme tam nadobudli. To nám spolu s pravidelným štúdiom Biblie a vrúcnymi modlitbami pomáhalo, aby sme sa nevzdali. A hoci sme neboli schopní s miestnymi bratmi a sestrami dobre komunikovať, ich láska k nám a k Jehovovi nás veľmi povzbudzovala.

 Všetci misionári po príchode na Taiwan absolvovali intenzívny kurz čínštiny. Našou učiteľkou bola sestra Kathleen Loganová z Austrálie, e ktorá absolvovala 25. triedu školy Gileád. Zahĺbili sme sa do štúdia jazyka. A v súlade s povzbudením, ktoré sme dostali, sme sa získané vedomosti snažili čo najskôr použiť. Pred prvým dňom v službe sme sa s Ianom naučili naspamäť krátku ponuku. Cestou do obvodu sme sa rozprávali o tom, kto začne pri dverách ako prvý. Keďže som bol starší, využil som to a požiadal ho, aby začal. Otvoril nám distingvovaný Číňan. Trpezlivo počúval Ianovu zmes čínštiny a angličtiny. Potom sa nás plynulou angličtinou opýtal, čo vlastne chceme. Chvíľu sme sa rozprávali a na konci rozhovoru nás povzbudil, aby sme vytrvali. Jeho láskavé slová nám dodali odvahu „bojovať a nevzdávať sa“, ako to kedysi povedal Ben.

 Náš obvod tvorila veľká časť hlavného mesta Tchaj-pej. Bolo to prakticky nedotknuté územie, lebo v tom čase bolo v meste veľmi málo svedkov. S Ianom sme sa odhodlane pustili do práce. V tom čase sme často rozšírili za mesiac stovky časopisov. Pravdupovediac, niektorí ľudia si zrejme zobrali časopisy, len aby sa dozvedeli, kto sme a čo sme sa im snažili povedať. No robili sme, čo bolo v našich silách, aby sme rozsievali semená pravdy o Kráľovstve, a dúfali sme, že niektoré sa uchytia v srdci úprimných ľudí.

 Časom som sa spriatelil s miestnou taiwanskou sestrou Wen-hwou. Milovala pravdu a zo všetkých síl sa snažila pomôcť miestnym ľuďom, aby mali úžitok z biblického posolstva. Preto pomáhala mnohým misionárom vrátane mňa zlepšiť sa v jazyku. Túto schopnú sestru som si zamiloval a v roku 1974 sme sa zobrali.

 Wen-hwa pomáhala misionárom, aby boli v službe efektívnejší. Napríklad pomáhala nám nielen naučiť sa jazyk, ale aj pochopiť zvyky a myslenie Taiwancov. A vďaka nej sme si dokázali prispôsobiť úvody miestnemu obvodu, ktorý tvorili hlavne budhisti a taoisti. Ľudia bežne uctievali predkov a väčšina Bibliu nikdy nečítala, ba ani nevidela. Preto sme sa v úvodoch zamerali na tému Stvoriteľa – hovorili sme, že má meno Jehova a prečo si môžeme byť istí, že existuje. Napríklad keď roľník alebo rybár povedal: „Za jedlo môžeme ďakovať nebu,“ povedali sme mu: „Kto je ten, kto nám dáva všetko jedlo? Nie je to Boh, ktorý je všemocný, ktorý všetko vytvoril a ktorého by sme mali uctievať?“

 Postupne začalo naše úsilie prinášať úrodu – semená Kráľovstva našli dobrú pôdu v mnohých úprimných srdciach. Niektorí z týchto záujemcov sa veľmi snažili prekonať silne zakorenené falošné predstavy a nebiblické zvyky. S pomocou misionárov a miestnych zvestovateľov sa im to podarilo a ich život sa výrazne zlepšil. (Ján 8:32) Mnohí bratia neskôr dostali rôzne zodpovedné úlohy v zboroch a veľa bratov a sestier začalo so službou celým časom vrátane služby v miestnej pobočke čiže v Bételi.

 Od roku 1976 som mal výsadu slúžiť vo výbore taiwanskej pobočky a zároveň som slúžil ako misionár. V roku 1981 sme boli s Wen-hwou pozvaní do Bételu, kde som ďalej slúžil vo výbore pobočky veľa rokov. Odvtedy, čo som začal slúžiť celým časom, uplynulo už viac ako 60 rokov. Z toho viac než 50 rokov som strávil na Taiwane a takmer 50 rokov s mojou milovanou manželkou. Môj bývalý misionársky partner a priateľ Ian Brown zostal v službe celým časom až do svojej smrti v roku 2013.

 Spolu s Wen-hwou sa snažíme robiť, čo môžeme, v Bételi, v našom čínskom zbore i v službe. Sme Jehovovi vďační za tieto možnosti. On mi dal túžbu aj silu slúžiť mu celým srdcom, keď som bol chlapec, a mne aj Wen-hwe v tom pomáha aj v našom pokročilom veku.