V roku 1945 sa vojna skončila, no život po vojne bol ťažký. Keďže sme boli Nemci, museli sme z Československa odísť. Poslali nás do Nemecka. Mestá boli v troskách a mnohí boli veľmi chudobní. Niekedy moje tety stáli celú noc v rade, aby dostali trochu jedla. Inokedy sme zase šli do lesa na čučoriedky a hríby, ktoré sme vymieňali za chlieb. Jedla bolo tak málo, že ľudia kradli domácich miláčikov, aby sa najedli. Často sme šli spať hladní.

 Moji starí rodičia boli katolíci, ale nemali sme Bibliu. Kňaz ju nechcel starému otcovi predať, lebo ako povedal, bežní ľudia majú iba počúvať omšu. A tak môjho starého otca stále trápili mnohé otázky o Bohu, na ktoré nenachádzal odpoveď.

 Keď som mala sedem rokov, prišli k nám dve Jehovove svedkyne. Starému otcovi z Biblie odpovedali na jeho otázky o Trojici, pekle a stave mŕtvych. Tieto biblické odpovede boli pre starého otca jasné a uspokojujúce. Bol si istý, že našiel pravdu. Odvtedy sme celá rodina pravidelne študovali Bibliu s manželmi, ktorí boli Jehovovými svedkami.

 Už ako dieťa som milovala Jehovu. Rada som si čítala príbehy misionárov, ktorí Jehovovi slúžili vo vzdialených krajinách. Uvažovala som: „Aký majú život? Aké to je zvestovať ľuďom, ktorí nikdy nepočuli meno Jehova?“

 Ako 12-ročná som si povedala, že raz chcem byť misionárkou. Začala som na tomto cieli pracovať. Najprv som sa snažila byť horlivá v službe. Potom som sa 12. decembra 1954 dala pokrstiť a časom som sa stala priekopníčkou. Tak som sa priblížila k môjmu cieľu.

 Vedela som, že ak chcem ísť do školy Gileád pre misionárov, musím vedieť po anglicky. Preto som sa zo všetkých síl snažila naučiť angličtinu. Povedala som si, že si ju môžem vyskúšať na amerických vojakoch, ktorí v tom čase boli v Nemecku. Jedného dňa som istému vojakovi povedala: „Som Kristus.“ Pozrel sa na mňa a láskavo mi povedal: „Asi si chcela povedať: ‚Som kresťanka.‘“ Angličtina mi nešla tak dobre, ako som si myslela!

 Keď som mala niečo po dvadsiatke, presťahovala som sa do Anglicka. Doobeda som sa v jednej rodine svedkov starala o deti. Poobede som chodila do služby z domu do domu, kde som mala výbornú príležitosť precvičiť si angličtinu. Po roku v Anglicku som sa v angličtine veľmi zlepšila.

 Vrátila som sa do Nemecka a v októbri 1966 som dostala pozvanie slúžiť ako zvláštna priekopníčka v Mechernichu. Ľudia v tom obvode však boli k nášmu zvestovaniu chladní, tak ako bolo chladné aj počasie. Nikdy nás nepozvali dnu, ani keď teploty klesli hlboko pod nulu. Často som sa k Jehovovi modlila: „Ak mi jedného dňa dovolíš slúžiť ti ako misionárka, pošli ma, prosím, do nejakej teplej krajiny.“

 Len niekoľko mesiacov odvtedy, ako som sa stala zvláštnou priekopníčkou, mi Jehova dal to, po čom som tak veľmi túžila! Dostala som pozvanie do 44. triedy školy Gileád pre misionárov, ktorá bola slávnostne ukončená 10. septembra 1967. Kam som bola poslaná? Do prekrásnej tropickej krajiny v Strednej Amerike, do Nikaraguy! Misionári, ktorí tam už boli, mňa a ďalšie tri sestry privítali s otvorenou náručou. Cítila som sa ako apoštol Pavol, ktorý „ďakoval Bohu a nadobudol odvahu“, keď mu bratia prišli naproti. (Skutky 28:15)

 Bola som poslaná do pokojného mesta León. Chcela som sa naučiť po španielsky čo najrýchlejšie. Nešlo mi to, hoci som sa dva mesiace učila každý deň 11 hodín!

 Pamätám si, ako mi raz jedna pani v službe ponúkla fresco, ako sa v Nikarague hovorí jednému ovocnému nápoju. Povedala som jej, že pijem iba „prefiltrovanú vodu“. Ale pani na mňa nechápavo pozerala. O niekoľko dní som zistila, že som jej svojou lámanou španielčinou povedala, že pijem iba „svätenú vodu“! Našťastie som časom urobila v španielčine pokrok.

 Často som viedla štúdium s celými rodinami. V Leóne som sa cítila bezpečne, a tak som s druhými rada študovala Bibliu po večeroch, niekedy až do desiatej. Takmer každého v meste som poznala po mene. Cestou domov som pozdravila priateľských susedov a prehodila som s nimi pár slov. Večer zvykli sedávať v hojdacích kreslách pred svojimi domami a vychutnávať si svieži vánok.

 V Leóne som niekoľkým ľuďom pomohla spoznať pravdu. Jednou z nich bola Nubia, ktorá mala osem synov. Študovali sme spolu až do roku 1976, keď som bola poslaná do mesta Managua. S Nubiou a jej deťmi som nebola v kontakte 18 rokov. Potom som prišla do Leónu na zjazd. Cez prestávku za mnou prišla skupina mladých mužov, Nubiiných synov! Bola som taká šťastná, že sa Nubii podarilo vychovať synov v pravde.

 Koncom 70. rokov 20. storočia sa v Nikarague začali čoraz viac vyskytovať spoločenské a politické nepokoje. Zvestovali sme najlepšie, ako sme vedeli. V obvode, v ktorom som slúžila, v meste Masaya južne od hlavného mesta, sme často zažili hlučné demonštrácie a ozbrojené nepokoje. Raz večer sme si museli v sále Kráľovstva počas zhromaždenia ľahnúť na podlahu, lebo medzi sandinovskými bojovníkmi a vládnymi jednotkami nastala prestrelka. a

 Inokedy sa mi v službe stalo, že som sa ocitla v blízkosti zamaskovaného sandinovského bojovníka, ktorý strieľal na príslušníka vládnej jednotky. Chcela som utiecť, ale vtom sa objavili ďalší zamaskovaní muži. Bežala som za roh, ale nemala som kam utiecť. Z vládnych helikoptér začali strieľať guľky. Zrazu nejaký muž otvoril dvere svojho domu a vtiahol ma dnu. Vnímala som to tak, že ma zachránil Jehova!

 V meste Masaya som slúžila až do 20. marca 1982. Na ten deň nezabudnem. S piatimi misionármi sme sa chystali naraňajkovať. Vtom sme zbadali sandinovských vojakov s guľometmi, ako prichádzali na zadný dvor misionárskeho domova. Vtrhli do jedálne a jeden nám prísne rozkázal: „Do hodiny si každý z vás zbalí jeden kufor a pôjde s nami.“

 Vojaci nás vzali na farmu, kde nás zadržiavali niekoľko hodín. Potom štyroch z nás vzali malým autobusom na hranice Kostariky. Boli sme vykázaní z krajiny. Celkovo bolo napokon deportovaných 21 misionárov.

 Bratia v Kostarike nás prichýlili a nasledujúci deň sme prišli do pobočky v San José. Nezostali sme tam dlho. Asi o desať dní už ôsmi z nás boli na ceste do Hondurasu, aby sme tam slúžili ako misionári.

 V Hondurase som bola poslaná do mesta Tegucigalpa. Slúžila som tam 33 rokov. Z jedného zboru, ktorý tam bol, sa za ten čas stalo osem zborov. Žiaľ, aj v meste Tegucigalpa sa v priebehu rokov násilnosti stupňovali. Bolo tam veľa zlodejov a niekoľkokrát okradli i mňa. Boli tam aj gangy a ich členovia odo mňa niekoľkokrát pýtali peniaze, takzvanú „vojenskú daň“. Povedala som im: „Mám niečo oveľa cennejšie ako peniaze.“ A dala som im leták alebo časopis. Vždy ma pustili!

 Väčšina ľudí v meste Tegucigalpa bola pokojamilovná a láskavá. Niekoľkým z nich som pomohla spoznať pravdu. Pamätám si Betty, záujemkyňu, ktorá pekne napredovala. No potom mi zrazu povedala, že sa stane členkou evanjelickej cirkvi. Bola som veľmi sklamaná. No po dvoch rokoch Betty z tejto cirkvi odišla a začala so mnou znovu študovať Bibliu. Prečo? Chýbala jej skutočná láska, ktorú cítila v zbore. (Ján 13:34, 35) Povedala mi: „U vás na zhromaždeniach vrúcne privítate všetkých, či už sú bohatí, alebo chudobní. Ste úplne iní.“ Časom sa dala Betty pokrstiť.

 Misionársky domov v meste Tegucigalpa bol v roku 2014 zatvorený. Potom ma poslali do Panamy. V súčasnosti bývam v misionárskom domove spolu s ďalšími štyrmi dlhoročnými misionármi.

 Ako misionárka slúžim už 55 rokov. Nedávno som musela vzhľadom na zdravotné problémy trochu spomaliť. No Jehova mi stále pomáha učiť o ňom druhých.

 Mohla som sa v živote zamerať aj na niečo iné? Samozrejme, že áno. Ale nezažila by som toľko krásnych vecí! Mám viac ako 50 duchovných synov a dcér, ktorým som pomohla spoznať pravdu, ako aj mnoho ďalších priateľov. Okrem tejto veľkej duchovnej rodiny ma s láskou podporuje aj moja drahá teta Steffi, ktorá žije v Nemecku.

 Hoci som sa nevydala, nikdy som sa necítila sama. Jehova bol vždy pri mne. Mám tiež vynikajúce priateľky, napríklad Marguerite Fosterovú, s ktorou slúžim ako misionárka 17 rokov. Máme spolu veľa krásnych zážitkov a až doteraz sme blízkymi priateľkami. (Príslovia 18:24)

 Najviac ma teší, že som svoj život využila čo najlepšie a slúžila Jehovovi naplno. Splnil sa mi detský sen a mám veľmi veľa krásnych zážitkov! Som naozaj šťastná a teším sa, že budem môcť slúžiť Jehovovi po celú večnosť.