JEDEN smútiaci človek píše: „Ako dieťa v Anglicku ma učili neprejavovať svoje pocity na verejnosti. Pamätám si, že keď ma niečo bolelo, môj otec, bývalý vojak, mi so stisnutými zubami hovoril: ,Neplač!‘ Neviem si spomenúť, či niekoho z nás, detí, (boli sme štyria) matka niekedy pobozkala alebo objala. Mal som 56 rokov, keď mi zomrel otec. Pociťoval som to ako obrovskú stratu. No i tak som spočiatku nebol schopný plakať.“

V niektorých kultúrach dávajú ľudia otvorene najavo svoje city. Či sú šťastní, alebo smutní, ostatní vedia, ako sa cítia. Naproti tomu, v niektorých častiach sveta, hlavne v severnej Európe a v Británii, sú ľudia, najmä muži, vychovávaní k tomu, aby skrývali svoje pocity, potláčali svoje emócie, aby zaťali zuby a nedali na sebe nič poznať. Ale keď vás postihla strata niekoho drahého, je niečo nesprávne na tom, aby ste prejavovali svoj žiaľ? Čo hovorí Biblia?

Bibliu písali Hebreji z oblasti východne od Stredozemného mora, ľudia, ktorí voľne vyjadrovali svoje pocity. Táto kniha obsahuje veľa príkladov ľudí, ktorí otvorene prejavovali svoj žiaľ. Kráľ Dávid smútil nad stratou svojho zavraždeného syna Amnóna. Dokonca ,plakal veľmi veľkým plačom‘. (2. Samuelova 13:28–39) Žialil aj nad stratou svojho syna Abšalóma, ktorý sa zradne pokúsil uchvátiť kráľovskú vládu. Biblická správa nám hovorí: „Vtedy sa kráľ [Dávid] znepokojil a vyšiel do podkrovnej izby nad priechodom brány a dal sa do plaču; a tak hovoril, ako kráčal: ,Môj syn Abšalóm, môj syn, môj syn Abšalóm! Keby som tak bol ja zomrel miesto teba, Abšalóm, môj syn, môj syn!‘“ (2. Samuelova 18:33) Dávid smútil ako každý normálny otec. A koľko ráz si rodičia želali, keby boli mohli zomrieť miesto svojich detí! Zdá sa to veľmi neprirodzené, aby dieťa zomrelo skôr ako rodič.

Ako reagoval Ježiš na smrť svojho priateľa Lazara? Keď sa približoval k jeho hrobke, plakal. (Ján 11:30–38) Neskôr plakala Mária Magdaléna, keď prišla k Ježišovmu hrobu. (Ján 20:11–16) Pravda, kresťan, ktorý má porozumenie biblickej nádeje na vzkriesenie, nežiali  bezútešne ako niektorí, ktorí nemajú jasný biblický základ pre svoje presvedčenie o stave mŕtvych. Ale ako človek s normálnymi pocitmi, aj pravý kresťan, hoci má nádej na vzkriesenie, pociťuje žiaľ a smúti nad stratou milovaného človeka. (1. Tesaloničanom 4:13, 14)

A čo reakcie nás dnes? Je pre vás ťažké alebo trápne prejavovať svoje pocity? Čo odporúčajú poradcovia? Ich moderné názory často iba odrážajú dávnu inšpirovanú múdrosť Biblie. Hovoria, že by sme mali svoj žiaľ vyjadrovať, nie potláčať. To nám pripomína verných mužov starej doby, ako bol Jób, Dávid a Jeremiáš, ktorých vyjadrenia žiaľu sa nachádzajú v Biblii. Títo muži určite nedusili v sebe svoje pocity. Teda nie je múdre prestať sa stýkať s ľuďmi. (Príslovia 18:1) Pravdaže, smútok sa v rozličných kultúrach vyjadruje rozličnými spôsobmi,  čo tiež závisí od prevládajúceho náboženského presvedčenia. *

Čo ak sa vám chce plakať? Pre človeka je prirodzené plakať. Pripomeňme si znova situáciu pri Lazarovej smrti, keď Ježiš „zastonal v duchu [a]... vyhŕkli [mu] slzy“. (Ján 11:33, 35) Tak ukázal, že plač je normálnou reakciou na smrť milovaného človeka.

Potvrdzuje to i prípad jednej matky, Anne, ktorej zomrela dcérka Rachel na SIDS (syndróm náhlej smrti novorodenca). Jej manžel poznamenal: „Prekvapujúce bolo, že ani Anne, ani ja sme na pohrebe neplakali. Všetci ostatní plakali.“ Anne k tomu povedala: „Áno, ale ja som sa veľa ráz vyplakala za nás oboch. Myslím, že ma to v skutočnosti chytilo niekoľko týždňov po tragédii, keď som konečne bola jeden deň v dome sama. Celý deň som plakala. Ale som presvedčená, že mi to pomohlo. Cítila som sa potom lepšie. Musela som smútiť nad stratou mojej dcérky. Som naozaj presvedčená, že by ste ľudí pociťujúcich žiaľ mali nechať plakať. Hoci je prirodzené, že druhí povedia: ,Neplač‘, v skutočnosti to nepomáha.“

Ako niektorí reagovali, keď ich skľúčila strata milovaného človeka? Všimnime si napríklad Juanitu. Vie, čo to znamená stratiť dieťa. Mala už päť spontánnych potratov. Teraz bola znova ťarchavá. Keď teda musela po automobilovej nehode ísť do nemocnice, je pochopiteľné, že si robila starosti. O dva týždne dostala pôrodné bolesti — predčasne. Krátko nato sa narodila maličká Vanessa — vážila len necelý kilogram. „Bola som taká vzrušená,“ spomína Juanita. „Konečne som bola matkou!“

Ale jej šťastie trvalo len krátko. O štyri dni Vanessa zomrela. Juanita spomína: „Cítila som strašnú prázdnotu. Nebolo mi dožičené byť  matkou. Cítila som sa neúplná. Bol to bolestný zážitok prísť domov do izby, ktorú sme pripravili Vanesse, a pozerať sa na tie malé košieľočky, ktoré som jej kúpila. Niekoľko nasledujúcich mesiacov som znova a znova prežívala deň jej narodenia. Nechcela som nikoho ani vidieť.“

Bola to extrémna reakcia? Pre druhých je to možno ťažké pochopiť, ale tí, ktorí prežili to, čo Juanita, hovoria, že žialili za svojím dieťatkom tak, ako by žialili za niekým, kto už nejaký čas žil. Podľa ich slov rodičia milujú svoje dieťa dlho pred jeho narodením. Medzi ním a matkou sa vytvára zvláštne puto. Keď dieťa zomrie, matka cíti, že zomrel skutočný človek. A to je niečo, čo by mali druhí chápať.

Iná matka hovorí, čo cítila, keď jej povedali, že jej šesťročný syn náhle zomrel na vrodenú srdcovú chorobu. „Vystriedali sa u mňa viaceré reakcie — otupenosť, odmietanie uveriť tomu, pocit viny a hnev voči môjmu manželovi a lekárovi preto, že si neuvedomovali, aký vážny je stav dieťaťa.“

Hnev môže byť ďalším sprievodným znakom žiaľu. Môže to byť hnev na lekárov a ošetrovateľov z pocitu, že mohli urobiť viac v starostlivosti o zomrelého. Alebo to môže byť hnev na priateľov a príbuzných, ktorí zdanlivo hovoria alebo robia niečo nesprávne. Niektorí sa rozhnevajú na zomrelého, lebo zanedbával svoje zdravie. Stella si spomína: „Pamätám si, že som sa hnevala na manžela, lebo som vedela, že to mohlo byť inak. Bol veľmi chorý, ale nevšímal si varovania lekárov.“ A niekedy sa hnev obráti proti zomrelému pre bremeno, ktoré jeho smrť uvalila na pozostalého.

Niektorí majú pre hnev pocit viny — sami seba odsudzujú za to, že pociťujú hnev. Iní obviňujú seba zo smrti milovaného človeka. „Nebol by zomrel,“ presviedčajú sa, „keby som ho len donútil ísť k lekárovi skôr“ alebo „poslal ho k inému lekárovi“ alebo „donútil ho lepšie sa starať o svoje zdravie“.

U iných zachádza pocit viny ešte ďalej, a to najmä vtedy, keď ich milovaný zomrel náhle, nečakane. Začnú si spomínať na chvíle, keď sa  na zomrelého rozhnevali alebo sa s ním hádali. Alebo môžu mať pocit, že v skutočnosti neboli pre zomrelého všetkým, čím mali byť.

Dlhé obdobie žiaľu matiek je potvrdením toho, čo hovoria mnohí odborníci, že smrť dieťaťa zanecháva v živote rodičov, a najmä v živote matky, stálu trhlinu.

Strata manželského partnera je ďalším druhom traumy, a to najmä vtedy, keď ich spoločný život bol veľmi aktívny. Môže to znamenať koniec celého spôsobu života, ktorý si spolu vybudovali, koniec cestovania, práce, zábavy a vzájomnej závislosti.

Eunice vysvetľuje, čo sa stalo, keď jej náhle zomrel manžel na srdcový infarkt. „Prvý týždeň som bola v stave emocionálnej otupenosti, ako keby som prestala vnímať. Dokonca som stratila chuť a čuch. Ale ako samostatný zmysel mi ďalej fungovalo logické myslenie. Keďže som bola pri mojom manželovi, keď sa ho snažili stabilizovať pomocou kardiopulmonálnej resuscitácie a podávaním liekov, neobjavili  sa u mňa obvyklé príznaky popierania skutočnosti. Pociťovala som však silnú frustráciu, akoby som sa pozerala na auto, ktoré sa približuje k nejakému zrázu, a ja mu nijako nemôžem pomôcť.“

Plakala? „Pravdaže, najmä keď som čítala stovky sústrastných pohľadníc, ktoré som dostala. Pri každej jednej som plakala. Pomohlo mi to zvládnuť zvyšok dňa. Ale nič nepomáhalo, keď sa ma opakovane pýtali, ako sa cítim. Pochopiteľne, bolo mi strašne.“

Čo Eunice pomohlo prežiť jej žiaľ? „Bez toho, že by som si to uvedomila, podvedome som sa rozhodla ďalej žiť svojím životom,“ hovorí. „Čo ma však stále bolí, je to, keď si spomeniem, že môj manžel, ktorý mal tak rád život, tu nie je, aby sa z neho tešil.“

Autori publikácie pod názvom Leavetaking—​When and How to Say Goodbye (Lúčenie — kedy a ako povedať zbohom) radia: „Nedovoľte, aby vám iní diktovali, ako by ste mali konať alebo cítiť. Každý prežíva žiaľ ináč. Druhí si môžu myslieť — a aj vám povedia, že si to myslia — že žialite príliš alebo nežialite dostatočne. Odpustite im a zabudnite na to. Keby ste sa snažili nasilu sa prispôsobiť nejakej forme, ktorú vytvorili iní alebo spoločnosť ako celok, brzdili by ste proces obnovovania emocionálneho zdravia.“

Samozrejme, každý človek sa vyrovnáva so svojím žiaľom iným spôsobom. Nepokúšame sa naznačiť, že pre každého človeka je určitý spôsob nevyhnutne lepší ako druhý. Nebezpečenstvo však vzniká vtedy, keď nastane stagnácia, keď človek postihnutý žiaľom nie je schopný zmieriť sa s reálnosťou situácie. Vtedy je zrejme potrebná pomoc súcitných priateľov. Biblia hovorí: „Pravý druh miluje stále a je bratom, ktorý sa narodil pre čas tiesne.“ Preto sa nebojte vyhľadať pomoc, porozprávať sa a plakať. (Príslovia 17:17)

Žiaľ je normálna reakcia na stratu a nie je nesprávne, keď váš žiaľ vidia aj iní. Ale je potrebné zodpovedať ešte ďalšie otázky: ,Ako môžem žiť so svojím žiaľom? Je normálne pociťovať vinu a hnev? Ako sa vyrovnať s týmito reakciami? Čo mi môže pomôcť zniesť stratu a žiaľ?‘ Nasledujúca časť odpovie na tieto a ďalšie otázky.