Božie meno a snaha Alfonsa de Zamoru o presnosť textu

V ROKU 1492 vydal španielsky kráľovský pár Ferdinand Aragónsky a Izabela Kastílska edikt, v ktorom stálo: „Nariaďujeme všetkým Židom a Židovkám... aby do konca júla tohto roku opustili všetky naše správne oblasti a územia spolu so svojimi synmi, dcérami, sluhami a slúžkami a všetkými svojimi židovskými príbuznými bez ohľadu na postavenie a vek, a nech sa neopovažujú vrátiť späť.“

Podľa tohto nariadenia o vyhostení dostala každá židovská rodina v Španielsku na výber, či odíde do vyhnanstva, alebo sa zriekne svojho náboženstva. Rabín Juan de Zamora si možno myslel, že bude lepšie konvertovať na katolícku vieru a zostať v Španielsku, kde žili celé generácie jeho predkov. Je možné, že práve pre svoj židovský pôvod Juan poslal svojho syna Alfonsa do renomovanej školy židovských štúdií v Zamore. Neskôr Alfonso vyštudoval latinčinu, gréčtinu a aramejčinu. Po skončení štúdií začal učiť hebrejčinu na univerzite v Salamance. Krátko nato boli jeho jazykovedné znalosti veľmi dobre využité na prospech biblických učencov po celej Európe.

V roku 1512 bol Alfonso de Zamora vymenovaný za profesora židovských štúdií na novozaloženej univerzite v Alcalá de Henares. Keďže Zamora bol jedným z popredných učencov tých čias, zakladateľ univerzity kardinál Jiménez de Cisneros ho zapojil do prípravy historicky významnej Komplutenskej polygloty. Táto šesťzväzková Biblia obsahuje posvätný text v hebrejčine, gréčtine a latinčine a niektoré časti aj v aramejčine. *

Biblický učenec Mariano Revilla Rico o tomto projekte poznamenáva: „Z troch židovských konvertitov, ktorí sa podieľali na diele kardinála [Cisnera], je najslávnejší Alfonso de Zamora, gramatik, filozof a talmudista, okrem toho znalec latinčiny, gréčtiny, hebrejčiny a aramejčiny.“ Štúdiá priviedli Zamoru k záveru, že presný preklad Biblie si vyžaduje dôkladnú znalosť pôvodných starovekých jazykov. V skutočnosti sa stal jedným z hlavných podporovateľov oživeného záujmu o biblické vedy, ktorý sa začal prejavovať začiatkom 16. storočia.

V tom čase však bolo v Španielsku nepriaznivé až nebezpečné prostredie pre podporu biblických vied. Španielska inkvizícia bola na  vrchole a katolícka cirkev si ctila latinskú Vulgátu ako jediný „autorizovaný“ preklad Biblie. Už od stredoveku si však katolícki učenci uvedomovali, že latinský text Vulgáty nie je ani zďaleka bezchybný. Začiatkom 16. storočia sa Alfonso de Zamora a ďalší rozhodli, že s tým niečo urobia.

‚Záchrana si vyžadovala preklad‘

Spomedzi projektov, na ktorých Zamora pracoval, bolo hebrejské vydanie „Starého zákona“ spolu s jeho prekladom do latinčiny nepochybne najvýznamnejším projektom. Pravdepodobne zamýšľal, že tento materiál bude do veľkej miery využitý v plánovanej Komplutenskej polyglote. Jeden z jeho rukopisov sa nachádza v knižnici v El Escoriale blízko Madridu. Je označený ako G-I-4 a obsahuje kompletnú knihu Genezis v hebrejčine spolu s jej medziriadkovým, čiže doslovným prekladom do latinčiny.

V predslove sa píše: „Záchrana národov si vyžadovala preklad Svätých Písiem do iných jazykov... Považujeme... za úplne nevyhnutné, aby veriaci mali doslovný preklad Biblie, taký, v ktorom by malo každé hebrejské slovo svoj ekvivalent v latinčine.“ Alfonso de Zamora mal všetky predpoklady na to, aby sa podujal na takýto nový preklad do latinčiny, pretože bol uznávaným znalcom hebrejčiny.

‚Môj duch nenachádza miesto odpočinku‘

V istom ohľade však bolo Španielsko v 16. storočí ideálnym miestom na prácu učencov, ako bol Zamora. Počas stredoveku sa Španielsko stalo centrom židovskej kultúry. The Encyclopædia Britannica vysvetľuje: „Stredoveké Španielsko, kde žila veľká moslimská a židovská populácia, bolo jedinou krajinou s národnostnou a náboženskou pluralitou v západnej Európe a tento fakt do veľkej miery ovplyvnil vývoj španielskej civilizácie v oblasti náboženstva, literatúry, umenia a architektúry počas obdobia neskoršieho stredoveku.“

Keďže v Španielsku žilo veľa Židov, hojne sa tam vyskytovali rukopisy Hebrejskej Biblie. V mnohých častiach Španielska židovskí odpisovači tieto rukopisy prácne odpisovali, aby sa mohli používať na verejné čítanie Písiem v synagógach. L. Goldschmidt vo svojej knihe The Earliest Editions of the Hebrew Bible (Najranejšie vydania Hebrejskej Biblie) poznamenáva, že „medzi židovskými učencami boli svojou presnosťou vychýrené nielen španielsko-portugalské výtlačky Pentateuchu, ale aj rukopisy, podľa ktorých boli tieto výtlačky a odborné polygloty vytlačené“.

Napriek výhodám, ktoré ponúkalo Španielsko, sa nad tými, ktorí chceli prekladať Bibliu, začali sťahovať tmavé mraky. V roku 1492 katolícke vojská kráľa Ferdinanda a kráľovnej Izabely dobyli poslednú maurskú enklávu v Španielsku. Ako sme spomínali v úvode, v tom istom roku títo panovníci nariadili, že všetci prívrženci židovského náboženstva majú byť zo Španielska vypovedaní. Podobným ediktom boli o desať rokov vykázaní moslimovia. Odvtedy sa katolicizmus stal štátnym náboženstvom Španielska a iné náboženstvá už neboli povolené.

Ako táto zmenená náboženská klíma ovplyvnila prekladanie Biblie? Skúsenosť Alfonsa de Zamoru je toho názorným príkladom. Hoci sa tento učený Žid stal katolíckym konvertitom, španielski náboženskí hodnostári odmietli prehliadnuť jeho pôvod. Niektorí odporcovia kritizovali kardinála Cisnera za to, že využil odborné znalosti židovských konvertitov pri príprave svojej polyglotnej Biblie. Tieto útoky spôsobili Zamorovi veľa trápenia. V jednom rukopise, uloženom na Madridskej univerzite, nachádzame poznámku so Zamorovou sťažnosťou: „Ja... opustený a nenávidený všetkými mojimi priateľmi — ktorí sa mi teraz stali nepriateľmi —, nenachádzam  miesto odpočinku ani pre svojho ducha, ani pre podošvy svojich nôh.“

Jedným z jeho hlavných nepriateľov bol toledský arcibiskup Juan Tavera, ktorý neskôr zastával úrad generálneho inkvizítora. Zamora bol jeho útokmi taký skľúčený, že sa dokonca obrátil na pápeža. Vo svojom liste napísal: „Žiadame a prosíme Vašu Svätosť, aby nám pomohla... a ochránila nás od nášho nepriateľa, toledského biskupa dona Juana Taveru. Každý deň bez prestania nám spôsobuje mnoho trápenia... Skutočne cítime veľkú úzkosť, lebo sme v jeho očiach ako zvieratá určené na bitúnok... Ak Vaša Svätosť bude venovať pozornosť našej prosbe, ‚Yahweh bude vaším bezpečím a ochráni vašu nohu pred zajatím‘. (Prísl. 3:23)“ *

Dedičstvo, ktoré zanechal Alfonso de Zamora

Napriek týmto útokom Zamorova práca úspešne pokračovala na úžitok mnohých bádateľov Biblie. Hoci Zamora nikdy nepreložil Písma do bežných jazykov svojej doby, preukázal neoceniteľnú službu ďalším prekladateľom. Aby sme ocenili jeho prínos, musíme pamätať na to, že na prekladanie Biblie sú vždy potrebné dve kategórie učencov. Najskôr tu musia byť učenci, ktorí študujú odpisy posvätného textu v pôvodných jazykoch — hebrejčine, aramejčine a gréčtine — a vytvoria vycibrený a presný text v týchto jazykoch. Potom môže prekladateľ použiť ich dielo ako základ pre svoj preklad do bežného jazyka.

Alfonso de Zamora bol hlavným učencom, ktorý pripravil a prečistil hebrejský text, ktorý bol nakoniec v roku 1522 vydaný v Komplutenskej polyglote. (Prácu prekladateľov uľahčil aj jeho hebrejsko-latinský slovník a hebrejská gramatika, ktoré vyšli ako súčasť tohto diela.) Zamorov súčasník Erazmus urobil niečo podobné s textom Kresťanských gréckych Písiem, bežne nazývaných Nový zákon. Keď sa tieto vycibrené texty v hebrejčine a gréčtine stali dostupnými, ďalší prekladatelia sa mohli pustiť do dôležitej úlohy preložiť Bibliu do jazyka ľudu. William Tyndale, ktorý preložil Bibliu do angličtiny, bol jedným z prvých prekladateľov, ktorí využili hebrejský text Komplutenskej polygloty.

Súčasná rozšírenosť Biblie je vhodným prejavom úcty k namáhavej práci mužov, ako bol Zamora, ktorí zasvätili svoj život tomu, aby sme my mohli lepšie rozumieť jej posolstvu. Ako si uvedomil aj Zamora, záchrana ľudí závisí od toho, či porozumejú Božiemu Slovu a budú podľa neho konať. (Ján 17:3) A to si vyžaduje preklad Biblie do jazykov, ktorým ľudia rozumejú, lebo iba vtedy môže jej posolstvo zapôsobiť na ich srdce a myseľ.

[Poznámky pod čiarou]

 [Rámček/obrázky na strane 19]

Prekladanie Božieho mena

Zvlášť stojí za povšimnutie, ako Alfonso de Zamora, učený muž židovského pôvodu, prepisoval Božie meno. Ako môžete vidieť na sprievodnej fotografii, poznámka na okraji jeho hebrejsko-latinského medziriadkového prekladu knihy Genezis obsahuje Božie meno napísané ako „jehovah“.

Zamora očividne prijal tento latinský preklad Božieho mena. Keď bola Biblia v 16. storočí prekladaná do hlavných európskych jazykov, tento alebo veľmi podobný tvar Božieho mena použili mnohí prekladatelia Biblie, napríklad William Tyndale (v angličtine, 1530), Sebastian Münster (v latinčine, 1534), Pierre-Robert Olivétan (vo francúzštine, 1535) a Casiodoro de Reina (v španielčine, 1569).

Zamora sa tak stal jedným z prvých biblických učencov 16. storočia, ktorí pomohli vyniesť na svetlo Božie meno. Prvotnou príčinou, prečo sa Božie meno začalo vytrácať z povedomia ľudí, bola židovská povera, podľa ktorej toto meno nebolo dovolené vyslovovať. Pod vplyvom tejto židovskej tradície kresťanskí prekladatelia Biblie — napríklad Hieronym, prekladateľ latinskej Vulgáty — nahradili Božie meno takými výrazmi ako „Pán“ alebo „Boh“.

[Obrázok]

Bližší pohľad na hebrejský tetragramaton, ktorý Zamora preložil ako „jehovah“

[Obrázok na strane 18]

Edikt kráľa a kráľovnej Španielska, 1492

[Prameň ilustrácie]

Edikt: S láskavým dovolením Archivo Histórico Provincial, Ávila, Spain

[Obrázok na strane 18]

Univerzita v Alcalá de Henares

[Obrázok na strane 21]

Frontispis Zamorovho medziriadkového prekladu