Napodobňujte ich vieru

Vytrval napriek sklamaniam

SAMUEL vidí, aký veľký zármutok doľahol na Šílo. Akoby sa celé mesto topilo v slzách. Z koľkých domov počuť nárek žien a detí, plačúcich nad tým, že ich otcovia, manželia, synovia a bratia sa už nikdy nevrátia domov? To nevieme. Vieme len, že Izrael prišiel v boji s Filištíncami o 30 000 vojakov. Bola to drvivá porážka, a to krátko po tom, čo v inej bitke stratil 4 000 mužov. (1. Samuelova 4:1, 2, 10)

A to bolo len jedno z radu nešťastí. Veľkňaz Éli mal dvoch zlých synov, Chofniho a Pinchasa, ktorí vypochodovali zo Šíla s posvätnou truhlou zmluvy. Táto vzácna truhlica, zvyčajne umiestnená vo svätom oddelení svätostánku — čo bola svätyňa konštrukciou pripomínajúca stan —, bola symbolom Božej prítomnosti. Teraz ju ľud vzal do boja v naivnej predstave, že bude pôsobiť ako talizman a zaručí im víťazstvo. No Filištínci sa truhly zmocnili a Chofniho a Pinchasa zabili. (1. Samuelova 4:3–11)

Celé stáročia bola truhla zmluvy vo svätostánku v Šíle. Teraz bola preč. Keď sa to dozvedel 98-ročný Éli, spadol zo svojho sedadla a zomrel. Jeho nevesta, ktorá v ten deň vlastne ovdovela, zomrela krátko nato pri pôrode. Tesne pred smrťou povedala: „Sláva odišla od Izraela do vyhnanstva.“ A bolo to tak — Šílo už nikdy nemalo byť tým, čím bývalo. (1. Samuelova 4:12–22)

Ako Samuel zvládol tieto hlboké sklamania? Zachoval si vieru aj v takých náročných okolnostiach, keď pomáhal národu, ktorý stratil Jehovovu ochranu a priazeň? Každý z nás dnes občas zápasí s ťažkosťami či sklamaniami, ktoré sú skúškou našej viery. Pozrime sa preto, čo sa môžeme naučiť od Samuela.

‚Konal spravodlivosť‘

V tomto momente Biblia odvracia pozornosť od Samuela a chvíľu sleduje, čo sa ďalej dialo s posvätnou truhlou. Opisuje, ako Filištínci trpeli za to, že sa jej zmocnili, a ako boli prinútení vrátiť ju. K Samuelovi sa táto správa vracia až po 20 rokoch. (1. Samuelova 7:2) Čo počas tých rokov Samuel robil? Nie sme v tom ponechaní na dohady, Biblia nám to prezrádza.

Dozvedáme sa z nej, že skôr než sa odohrali opisované udalosti, „Samuelovo slovo ďalej prichádzalo k celému Izraelu“. (1. Samuelova 4:1) A v správe po tých 20 rokoch čítame, že Samuel mal vo zvyku každý rok dookola obchádzať tri izraelské mestá, kde riešil spory a iné problémy. Z týchto okružných ciest sa vždy vracal do svojho domu v Ráme. (1. Samuelova 7:15–17) Samuel mal očividne stále plné ruky práce a počas toho 20-ročného obdobia bolo skutočne čo robiť!

Nemravnosť a skazenosť Éliho synov rozleptala vieru ľudu. Zdá sa, že mnohí preto začali uctievať modly. Po dvoch desaťročiach namáhavej práce však Samuel odovzdal ľudu toto posolstvo: „Ak sa vraciate k Jehovovi celým srdcom, odstráňte zo svojho stredu cudzích bohov a tiež obrazy Aštoret a upriamte svoje srdcia neochvejne na Jehovu a slúžte  iba jemu, a oslobodí vás z ruky Filištíncov.“ ​(1. Samuelova 7:3)

„Ruka Filištíncov“ na ľud ťažko doliehala. Keďže Filištínci doslova rozprášili izraelskú armádu, cítili sa posmelení utláčať Boží ľud. Ale Samuel ubezpečoval Izraelitov, že ak sa vrátia k Jehovovi, všetko sa zmení. Čo na to oni? Na Samuelovu veľkú radosť odstránili svoje modly a „začali slúžiť iba Jehovovi“. Samuel zvolal ľud do Micpy, mesta v hornatom kraji severne od Jeruzalema. Keď sa tam ľudia zhromaždili, postili sa a robili pokánie z mnohých hriechov, ktoré spáchali, keď uctievali falošných bohov. (1. Samuelova 7:4–6)

Ale o tomto veľkom zhromaždení sa dozvedeli Filištínci. Videli v ňom svoju príležitosť a poslali do Micpy proti týmto Jehovovým ctiteľom svoju armádu. Keď sa Izraeliti dopočuli o blížiacom sa nebezpečenstve, prestrašene žiadali Samuela, aby sa za nich modlil. A on to urobil. Predložil tiež Jehovovi obeť. Uprostred tohto posvätného obradu pripochodovali k Micpe Filištínci. A vtedy Jehova odpovedal na Samuelovu modlitbu. Mocným spôsobom dal Filištíncom pocítiť svoje rozhorčenie. „Spôsobil, že v ten deň silno hrmelo proti Filištíncom.“ ​(1. Samuelova 7:7–10)

Myslíte si, že títo Filištínci boli ako malé deti, ktoré pri zvuku hromu prestrašene bežia schovať sa za maminu sukňu? Nie, boli to drsní bojovníci zocelení v boji. Teda keď zadunel hrom od Jehovu, muselo to byť niečo, s čím sa ešte nikdy nestretli. Bolo toto hrmenie výnimočné svojou hlasitosťou? Prekvapilo ich, že prišlo tak náhle, sčista-jasna? Alebo sa zvuk hromu odrážal od úbočí a ozýval sa zo všetkých strán? Nech už to bolo akokoľvek, boli dokonale zmätení. Bol to taký šok, že z prenasledovateľov sa razom stali prenasledovaní. Izraelskí muži sa vyhrnuli z Micpy, porazili ich a hnali ich pred sebou celé kilometre smerom na juhozápad od Jeruzalema. (1. Samuelova 7:11)

Táto bitka bola vo vzťahoch medzi Izraelitmi a Filištíncami prelomová. Kým bol Samuel sudcom v Izraeli, Filištínci už Izrael nenapádali. Mestá sa jedno po druhom vracali do rúk Božieho ľudu. (1. Samuelova 7:13, 14)

O stáročia neskôr apoštol Pavol spomenul Samuela ako jedného z verných sudcov a prorokov, ktorí „konali spravodlivosť“. (Hebrejom 11:32, 33) Samuel naozaj pomáhal ľuďom robiť to, čo bolo dobré a správne v Božích očiach. A darilo sa mu to, lebo trpezlivo čakal na Jehovu a napriek sklamaniam si verne konal svoju prácu. Bol tiež vďačný. Po víťazstve pri Micpe vztýčil pamätník, ktorý mal pripomínať, ako Jehova pomohol svojmu ľudu. (1. Samuelova 7:12)

Chcete aj vy ‚konať spravodlivosť‘? Ak áno, vezmite si od Samuela príklad v trpezlivosti, pokore a vďačnosti. Tieto vlastnosti sú dôležité pre každého z nás. Bolo dobré, že Samuel získal a prejavoval tieto vlastnosti už v pomerne mladom veku, lebo neskôr v živote sa stretol s ešte bolestnejšími sklamaniami.

 „Tvoji synovia nechodia po tvojich cestách“

Ďalej biblická správa prechádza na čas, keď už Samuel „zostarol“. V tom čase boli jeho dvaja synovia, Joel a Abijah, už dospelí a Samuel ich poveril úlohou pomáhať mu pri súdení. Žiaľ, jeho dôvera nebola namieste. Hoci on sám bol čestný a spravodlivý, jeho synovia zneužívali svoje postavenie na sebecké účely, prekrúcali právo a brali úplatky. (1. Samuelova 8:1–3)

Jedného dňa prišli za týmto zostarnutým prorokom starší muži Izraela a sťažovali sa: „Tvoji synovia nechodia po tvojich cestách.“ ​(1. Samuelova 8:4, 5) Vedel Samuel o tomto probléme? To správa nehovorí. No Samuel určite nebol takým otcom ako Éli, ktorého Jehova pokarhal a potrestal za to, že so svojimi skazenými synmi neurobil poriadok, a za to, že ich ctil viac ako Boha. (1. Samuelova 2:27–29) Také niečo Jehova Samuelovi nikdy nevyčítal.

Nikde v správe nečítame o tom, akú hanbu, úzkosť a sklamanie prežíval Samuel, keď sa dozvedel o neprístojnom správaní svojich synov. No mnohí rodičia si až príliš dobre vedia predstaviť, s akými pocitmi bojoval. V dnešnej ťažkej dobe vzbura proti rodičom a ich výchove nadobúda pandemické rozmery. (2. Timotejovi 3:1–5) Rodičom, ktorí zažívajú takúto bolesť, môže Samuelov príklad priniesť určitú útechu a môžu z neho načerpať poučenie. Samuel nedovolil, aby ho bezbožné konanie jeho synov čo len trochu vychýlilo zo správnej cesty, po ktorej kráčal celý svoj život. Pamätajte: Aj keby slová a usmerňovanie narazili na zatvrdené srdce, stále naň ešte môže zapôsobiť rodičovský príklad. A rodičia majú ešte vždy možnosť snažiť sa, aby bol ich vlastný Otec, Jehova Boh, hrdý na nich — tak ako bol hrdý na Samuela.

„Ustanov nám teraz kráľa“

Samuelovým synom určite ani len nenapadlo, aké vážne následky bude mať ich chamtivosť a sebectvo. Starší muži Izraela Samuelovi ďalej povedali: „Ustanov nám teraz kráľa, aby nás súdil, ako všetky národy.“ Vnímal Samuel ich požiadavku ako odmietnutie  jeho samého? Súdil tento ľud ako Jehovov zástupca celé desaťročia. A zrazu už nechceli, aby ich súdil len nejaký prorok ako on, chceli, aby ich súdil kráľ. Národy okolo nich mali kráľov, a tak Izraeliti chceli kráľa tiež! Ako reagoval Samuel? Čítame, že „tá vec bola v Samuelových očiach zlá“. (1. Samuelova 8:5, 6)

Všimnite si, ako Jehova odpovedal Samuelovi po tom, čo sa k nemu v tej veci modlil: „Počúvaj hlas ľudu vo všetkom, čo ti hovoria; veď nezavrhli teba, ale zavrhli mňa, aby som nebol nad nimi kráľom.“ Akou útechou museli byť tieto slová pre Samuela, no ako hrozne tento národ urazil Všemohúceho Boha! Jehova povedal svojmu prorokovi, aby Izraelitov upozornil na to, že ak chcú mať ľudského kráľa, musia počítať s tým, že to nebude zadarmo. Samuel ich teda varoval, ale oni nástojili: „Nie, ale bude nad nami kráľ.“ A tak Samuel, ktorý vždy poslúchal Boha, išiel a pomazal kráľa, ktorého Jehova vybral. (1. Samuelova 8:7–19)

Ako však Samuel poslúchol? S pocitom nevôle, rutinne? Dovolil, aby mu sklamanie otrávilo srdce, aby sa v ňom zakorenili pocity horkosti? Mnohí ľudia by tak v takejto situácii reagovali, nie však Samuel. Ochotne pomazal Saula za kráľa a uznával, že ho vybral sám Jehova. Pobozkal ho, čo bol prejav privítania nového kráľa a zároveň gesto podriadenosti. Potom ľudu povedal: „Videli ste toho, koho vyvolil Jehova, že vo všetkom ľude nie je nikto ako on?“ ​(1. Samuelova 10:1, 24)

Samuel sa nezameriaval na chyby muža, ktorého vybral Jehova, ale na jeho dobré stránky. A u seba sa zameriaval na svoju bezúhonnosť pred Bohom a nehľadal uznanie nestálych ľudí. (1. Samuelova 12:1–4) Verne si tiež plnil svoju úlohu — upozorňoval Boží ľud na duchovné nebezpečenstvá, ktoré im hrozili, a povzbudzoval ich, aby zostali verní Jehovovi. Jeho rady zapôsobili na srdce ľudí, a tak ho úpenlivo prosili, aby sa za nich modlil. To, čo im povedal, bolo naozaj krásne: „Pre mňa je tiež nemysliteľné, aby som zhrešil proti Jehovovi tým, že sa za vás prestanem modliť; a budem vás poúčať o dobrej a správnej ceste.“ ​(1. Samuelova 12:21–24)

Cítili ste niekedy sklamanie, keď určitú úlohu alebo výsadu dostal niekto iný? Príklad Samuela je mocnou pripomienkou, že nikdy nesmieme dovoliť, aby sa v našom srdci zakorenila žiarlivosť alebo zatrpknutosť. Boh má pre každého svojho verného služobníka množstvo odmeňujúcej a zmysluplnej práce.

„Ako dlho budeš smútiť pre Saula?“

Bolo úplne namieste, že Samuel videl Saulove dobré stránky; bol to naozaj pozoruhodný muž. Bol vysokej postavy a pôsobivého vzhľadu, bol odvážny a vynachádzavý, a predsa skromný a netúžil vyniknúť. (1. Samuelova 10:22, 23, 27) No okrem všetkých týchto darov mal ešte jeden vzácny dar — slobodnú vôľu, schopnosť rozhodnúť sa, ktorým smerom sa v živote vydá, a schopnosť robiť vlastné rozhodnutia. (5. Mojžišova 30:19) Ako využil tento dar?

Žiaľ, keď sa človek začne vyhrievať v teplých lúčoch novozískanej moci, ako prvá sa často roztopí skromnosť. Netrvalo dlho a Saulovi stúpla sláva do hlavy. Prestal poslúchať Jehovove pokyny, ktoré mu odovzdával Samuel. Raz stratil trpezlivosť a predložil obeť, ktorú mal právo predložiť jedine Samuel. Samuel ho musel ostro pokarhať a predpovedal, že kráľovstvo nezostane v Saulovej rodine. Saul namiesto toho, aby si pokarhanie vzal k srdcu, išiel vo svojej neposlušnosti ďalej a neskôr sa dopustil ešte horších vecí. (1. Samuelova 13:8, 9, 13, 14)

Jehova prostredníctvom Samuela povedal Saulovi, aby viedol vojnu proti Amalekitom. Jedným z pokynov, ktoré mu dal, bolo popraviť skazeného amaleckého kráľa Agaga. Saul však Agaga ušetril a ponechal aj to najlepšie  z koristi, ktorá mala byť zničená. Keď za ním prišiel Samuel, aby ho napomenul, ukázalo sa, ako veľmi sa Saul zmenil. Namiesto toho, aby skromne prijal usmernenie, začal sa vyhovárať, ospravedlňovať svoje konanie, zdôvodňovať ho, snažil sa odviesť pozornosť od podstaty problému a zvaliť vinu na ľud. Keď sa snažil vyhnúť trestu tak, že tvrdil, že časť koristi chceli predložiť Jehovovi ako obeť, Samuel vyslovil známe slová: „Hľa, poslúchať je lepšie ako obeť.“ Samuel ho odvážne pokarhal a oznámil mu Jehovovo rozhodnutie: Kráľovstvo mu bude odňaté a bude dané inému — lepšiemu mužovi. (1. Samuelova 15:1–33)

Samuel bol Saulovým zlyhaním hlboko sklamaný. Celú noc v zármutku volal k Jehovovi. Dokonca za Saulom držal smútok. Videl v ňom človeka s úžasnými schopnosťami, s množstvom dobrých vlastností, a teraz boli jeho nádeje zmarené. Ten človek sa tak veľmi zmenil — prišiel o svoje najlepšie vlastnosti a obrátil sa proti Jehovovi. Samuel ho už viac nechcel vidieť. Po čase však Jehova Samuela jemne napomenul: „Ako dlho budeš smútiť pre Saula, zatiaľ čo som ho ja zavrhol, aby nevládol ako kráľ nad Izraelom? Naplň si roh olejom a choď. Pošlem ťa k Izaimu Betlehemskému, lebo som si medzi jeho synmi zaobstaral kráľa.“ ​(1. Samuelova 15:34, 35; 16:1)

Jehovovo predsavzatie nie je závislé od vernosti nedokonalých ľudí, ktorí v nej môžu byť nestáli. Ak nejaký človek prestane byť verný Jehovovi, Jehova si nájde iného, ktorý splní jeho vôľu. A tak zostarnutý Samuel prestal smútiť za Saulom. Na Jehovov pokyn šiel do Betlehema, do domu Izaiho, kde stretol viacerých z jeho synov. Boli to urastení mládenci, a predsa už pri prvom ho Jehova upozornil: „Nepozeraj sa na jeho výzor a na výšku jeho postavy... Veď Boh vidí nie ako človek, lebo človek vidí iba čo sa javí jeho očiam; ale Jehova, ten vidí, aké je srdce.“ ​(1. Samuelova 16:7) Napokon k Samuelovi priviedli najmladšieho, Dávida. To bol ten, ktorého si Jehova vyvolil!

V posledných rokoch svojho života mohol Samuel ešte jasnejšie vidieť, že bolo správne, keď Jehova nahradil Saula Dávidom. Zo Saula sa stal odpadlík a žiarlivec schopný vraždy. Naproti tomu Dávid prejavoval vynikajúce vlastnosti — odvahu, rýdzosť, vieru a vernosť. Keď sa Samuelov život chýlil ku koncu, jeho viera bola silnejšia než kedykoľvek predtým. Videl, že Jehova dokáže vyliečiť človeka aj z toho najväčšieho sklamania, že dokáže vyriešiť akúkoľvek skľučujúcu situáciu a že ju dokonca dokáže obrátiť na požehnanie. Keď nakoniec Samuel zomrel, mal za sebou takmer sto rokov bohatého a plnohodnotného života. Celý Izrael oplakával stratu tohto verného muža — a nie div! Dodnes je jeho príklad inšpiráciou pre Jehovových služobníkov. Každý z nás by si mal klásť otázku: ‚Budem napodobňovať Samuelovu vieru?‘

[Obrázok na strane 25]

Ako mohol Samuel pomôcť svojmu ľudu zniesť obrovskú stratu a sklamanie?

[Obrázok na strane 26]

Ako sa Samuel vyrovnal so sklamaním, ktoré mu spôsobili jeho synovia?