Čo prinieslo 500 rokov kalvinizmu?

JEAN CAUVIN (Ján Kalvín) sa narodil v roku 1509 v Noyone vo Francúzsku. Založil náboženské hnutie, ktoré zohralo významnú úlohu v živote mnohých ľudí v rôznych častiach Európy, Ameriky, Južnej Afriky a inde. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších cirkevných reformátorov v dejinách Západu.

Aj dnes, hoci od Kalvínovho narodenia uplynulo už asi 500 rokov, kalvinizmus — Kalvínove myšlienky a jeho učenie — v tej či onej forme ešte stále pretrváva v takých protestantských denomináciách, ako sú reformovaní, presbyteriáni, kongregacionalisti a cirkvi vychádzajúce z puritanizmu. V septembri minulého roku Svetová aliancia reformovaných cirkví uviedla, že má 75 miliónov prívržencov v 107 krajinách.

Spor s katolicizmom

Kalvínov otec bol advokát a sekretár biskupa katolíckej cirkvi v Noyone. Pravdepodobne práve preto mohol na vlastné oči vidieť veľa  prípadov nesprávneho konania duchovných, ktoré bolo v tom čase také rozšírené. Nemôžeme s istotou povedať, či proti tomu Jánov otec a brat nejako namietali, alebo ich to viedlo k neúcte voči cirkvi, ale časom boli obaja z cirkvi exkomunikovaní. Keď otec zomrel, Ján mal problém zariadiť mu kresťanský pohreb. Táto udalosť ho pravdepodobne len utvrdila v jeho nedôvere ku katolicizmu.

Väčšina kníh o Kalvínovi hovorí o jeho mladosti málo, ale opisujú ho ako rezervovaného a nezhovorčivého človeka. Zdá sa, že ani ako študent v Paríži, Orléanse a Bourgese nemal veľa priateľov. Mal však bystrú myseľ a úžasnú pamäť. Vďaka tomu a tiež vďaka tomu, že mal obrovskú výdrž — študoval denne od piatej rána až do polnoci —, sa stal doktorom práv, keď ešte nemal ani 23 rokov. Naučil sa aj po hebrejsky, grécky a latinsky, aby mohol študovať Bibliu. V prvom rade bol však Kalvín známy svojím vážnym, disciplinovaným prístupom k práci, ktorý si aj dnes mnohí ľudia spájajú s kalvinizmom.

Medzitým za hranicami Francúzska, v Nemecku, Martin Luther otvorene kritizoval katolícku cirkev za korupciu a nebiblické učenie. Všeobecne sa predpokladá, že v roku 1517 pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu 95 téz, čiže protestov, ktorými nabádal cirkev na reformu. Mnohí s Lutherom súhlasili a myšlienky reformácie sa rýchlo šírili po celej Európe. Pochopiteľne, na mnohých miestach vyvolalo toto hnutie silný odpor a ľudia, ktorí protestovali proti cirkvi, čiže protestanti, šírili svoje názory na vlastné riziko. V roku 1533 predniesol Kalvínov priateľ Nicholas Cop v Paríži reč, v ktorej vyjadril podporu Lutherovi, a keďže Kalvín mu s napísaním tohto prejavu pomáhal, obaja boli nútení z Francúzska utiecť, aby si zachránili život. Kalvín sa do rodnej krajiny už nikdy nevrátil.

V roku 1536 Kalvín uverejnil dielo Učenie kresťanského náboženstva, ktoré sa stalo doslova učebnicou protestantskej viery. Adresoval ho francúzskemu kráľovi Františkovi I. na obhajobu francúzskych protestantov, ktorí boli neskôr známi ako hugenoti. Kalvín kritizoval katolícke náuky a obhajoval základ svojej viery — Božiu zvrchovanosť. Okrem toho, aký vplyv malo Kalvínovo Učenie na náboženské otázky, toto dielo tiež významne ovplyvnilo francúzsky jazyk a francúzsky literárny štýl. Kalvín bol nadšene prijatý ako jeden z najpoprednejších reformátorov. Nakoniec sa usadil v Ženeve vo Švajčiarsku a od roku 1541 urobil toto mesto strediskom svojich reforiem.

Reformy v Ženeve

Kalvín mal na Ženevu veľký vplyv. Poháňaný silným zmyslom pre morálku a spravodlivosť, zmenil Ženevu z „mesta so zlou povesťou na mesto s prísnym morálnym kódexom, ktorý riadil život všetkých,“ píše sa v diele Encyclopedia of Religion. Zmeny nastali aj v iných oblastiach. Dr. Sabine Wittová, kurátorka Nemeckého historického múzea v Berlíne, hovorí: „Následkom náboženských vojen  vo Francúzsku nastal prílev tisícov protestantských utečencov a počet obyvateľov [Ženevy] sa v priebehu niekoľkých rokov zdvojnásobil.“ Hugenoti, ktorí mali rovnakú pracovnú etiku ako Kalvín, urobili zo Ženevy centrum tlače a výroby hodiniek, a tým posilnili ekonomiku mesta.

Do Ženevy prúdili utečenci aj z iných krajín, medzi nimi mnohí z Anglicka, kde vládla kráľovná Mária I. Katolícka, ktorá protestantov nemala v láske. Keďže väčšina prívržencov kalvinizmu pochádzala z prenasledovaných menšín vyhnaných z vlastnej krajiny, kalvinisti vytvorili, slovami náboženského časopisu Christ in der Gegenwart, „teológiu prenasledovaných“. V roku 1560 títo utečenci vydali Ženevskú Bibliu, prvú anglickú Bibliu, ktorej text bol rozdelený na očíslované verše. Vďaka tomu, že táto Biblia bola menšia ako dovtedy vydávané Biblie, uľahčovala osobné štúdium Božieho Slova. Pravdepodobne práve tento preklad Biblie si so sebou vzali puritáni, keď v roku 1620 emigrovali do Severnej Ameriky.

Ženeva však nebola bezpečným útočiskom pre každého, napríklad pre Michaela Serveta. Tento učenec sa narodil v roku 1511 v Španielsku. Študoval gréčtinu, latinčinu, hebrejčinu a medicínu a možno sa s Kalvínom stretol v Paríži, keď boli obaja ešte študentmi. Servet zo svojho štúdia Biblie pochopil, že náuka o Trojici je nebiblická. Pokúšal sa na túto tému korešpondovať s Kalvínom, ale ten ho považoval skôr za nepriateľa ako za priateľa. Keďže ho vo Francúzsku prenasledovali katolíci, utiekol do Ženevy ku Kalvínovi. Tu sa však nestretol s priateľským privítaním. Bol zatknutý, súdený za kacírstvo a v roku 1553 upálený na kole. „Popravenie Serveta zanechalo na živote a diele tohto inak veľkého Reformátora [Kalvína] hanebnú stopu,“ hovorí historik Friedrich Oehninger.

Kalvín vo svojom úsilí dosiahnuť reformu vykonal obrovské množstvo práce. Napísal údajne vyše 100 kníh a 1 000 listov a predniesol v Ženeve asi 4 000 kázní. Pritom však nepredkladal len svoj názor na to, aké by malo kresťanstvo byť, ale snažil sa tiež presadzovať spôsob života, ktorý bol podľa jeho názoru kresťanský, a to zvlášť v Ženeve, ktorá sa podľa neho raz mala stať Božím mestom. *

K čomu viedlo Kalvínovo neúnavné úsilie o reformy v Ženeve? Podľa švajčiarskeho Federálneho štatistického úradu v roku 2000 patrilo k reformovanej (kalvínskej) cirkvi len 16 percent obyvateľov Ženevy. V tomto meste je dnes viac katolíkov ako kalvínov.

Náboženská nejednota narastá

Reformačné hnutie viedlo k tomu, že jednotlivé mestá a štáty vyhlasovali vernosť katolicizmu, luteránstvu alebo kalvinizmu a Európa sa stala semeniskom náboženskej nejednoty. Aj keď v kritike katolíckej cirkvi boli reformátori jednotní, medzi sebou navzájom mali rozpory. Dr. Wittová, ktorú sme už citovali, poznamenáva: „Teologické nezhody sa rozšírili aj v tábore protestantov.“ Aj keď všetci  uznávali, že Biblia by mala byť základom kresťanskej viery, v ich učení boli značné rozpory. Okamžite vznikol spor o význam Poslednej večere a Kristovej prítomnosti. Časom kalvinisti rozpracovali jednu zo svojich najkontroverznejších náuk — náuku o predestinácii, čiže predurčení.

Veľké diskusie sa viedli o tom, čo pod predurčením treba chápať. Jedna skupina kalvinistov tvrdila, že ešte predtým ako ľudia zhrešili, Boh rozhodol, že niekoľko málo vyvolených bude prostredníctvom Krista privedených k spáse, kým všetci ostatní budú zatratení. Táto skupina verila, že o tom, kto bude zachránený, rozhodol Boh a že všetci ľudia nie sú pred Bohom v rovnakom postavení. Iní kalvinisti boli presvedčení, že spásu môžu dosiahnuť všetci a že každý sa môže rozhodnúť, či ju prijme, alebo nie. Podľa nich záchrana závisela od slobodnej vôle človeka. Ešte dlho po Kalvínovej smrti kalvinizmus zápasil s takými otázkami, ako je predurčenie, slobodná vôľa človeka a to, či je každému človeku daná rovnaká príležitosť na záchranu.

Poškvrnené dedičstvo kalvinizmu

V 20. storočí kalvínska Holandská reformovaná cirkev použila náuku o predurčení ako základ rasovej diskriminácie v Južnej Afrike. Nelson Mandela, prvý černošský prezident Južnej Afriky, o vládnej politike založenej na nadradenosti bielej rasy vyhlásil: „Túto politiku podporovala Holandská reformovaná cirkev, ktorá poskytla pre apartheid náboženský podklad, keď tvrdila, že Afrikánci sú vyvolení Bohom a černosi sú podriadená rasa. Z pohľadu Afrikánca išli apartheid a cirkev ruka v ruke.“

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa Holandská reformovaná cirkev za svoju podporu apartheidu verejne ospravedlnila. V oficiálnom vyhlásení v Rustenburgu cirkevní vodcovia uznali: „Niektorí z nás aktívne zneužívali Bibliu na ospravedlnenie apartheidu, a tak mnohí uverili, že apartheid má Božie schválenie.“ Postoj cirkvi k apartheidu v priebehu rokov nielenže prispel k utrpeniu, ktoré vyplynulo z rasových predsudkov, ale dokonca tým vznikol dojem, že za apartheid je zodpovedný Boh!

Ján Kalvín zomrel v Ženeve v roku 1564. Ku koncu svojho života údajne poďakoval duchovným, ktorí ho podporovali, za to, že „prejavili toľkú česť človeku, ktorý si nič také nezaslúži“, a prosil, aby mu odpustili jeho pretrvávajúce slabosti — netrpezlivosť a hnev. Nemožno však poprieť, že protestantská pracovná etika, ktorú charakterizuje usilovnosť, sebadisciplína a zmysel pre povinnosť, sa veľmi podobá osobnosti a hodnotám Jána Kalvína.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 21]

Reformačné hnutie viedlo k tomu, že jednotlivé mestá a štáty vyhlasovali vernosť katolicizmu, luteránstvu alebo kalvinizmu a Európa sa stala semeniskom náboženskej nejednoty

[Mapa na strane 18]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ŠPANIELSKO

FRANCÚZSKO

PARÍŽ

Noyon

Orléans

Bourges

ŠVAJČIARSKO

ŽENEVA

[Obrázok na strane 19]

Kalvínovo „Učenie kresťanského náboženstva“ ​(1536) sa stalo jedným zo základných kameňov protestantskej viery

[Prameň ilustrácie]

© INTERFOTO/​Alamy

[Obrázok na strane 20]

Popravenie Serveta zanechalo na Kalvínovom živote a diele hanebnú stopu

[Prameň ilustrácie]

© Mary Evans Picture Library

[Obrázok na strane 21]

„Ženevská Biblia“ ​(1560) je prvá anglická Biblia, ktorej text bol rozdelený na očíslované verše

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením American Bible Society

[Prameň ilustrácie na strane 18]

Francúzske mesto: © Mary Evans Picture Library