‚Jehovov anjel táborí okolo tých, ktorí sa boja Jehovu‘

Rozpráva Christabel Connellová

Tak sme sa sústredili na to, aby sme Christopherovi zodpovedali biblické otázky, že ani jedna z nás si nevšimla, ako je neskoro; a nevšimli sme si ani to, že Christopher sa každú chvíľu pozerá von oknom. Napokon sa pozrel na nás a povedal: „Teraz je to už bezpečné, už môžete ísť.“ S týmito slovami nás vyprevadil k bicyklom a zaželal nám dobrú noc. Čo bolo vonku také nebezpečné?

NARODILA som sa v anglickom meste Sheffield v roku 1927 a moje dievčenské meno bolo Christabel Earlová. V druhej svetovej vojne náš dom zasiahla bomba, a tak ma rodičia poslali k starej mame, kým nevychodím školu. V jednej cirkevnej škole, ktorú som navštevovala, som sa mníšok pýtala, prečo je vo svete toľko zla a násilia. Ale ani ony, ani iní veriaci ľudia, ktorých som sa na to pýtala, mi nevedeli odpovedať.

Po druhej svetovej vojne som sa vyučila za zdravotnú sestru. Presťahovala som sa do Londýna a začala som pracovať v Paddingtonskej všeobecnej nemocnici, ale v Londýne som videla ešte viac násilia. Napríklad krátko nato, čo mi starší brat odišiel do kórejskej vojny, videla som rovno pri nemocnici krvavú bitku. Človeku, ktorého bili, neprišiel nikto na pomoc a on potom pre zranenia prišiel o zrak. Niekedy v tom čase som sa s matkou zúčastňovala na špiritistických seansách, ale ani tam som nenašla odpoveď na otázku, prečo je vo svete toľko zla.

Povzbudenie študovať Bibliu

Raz prišiel na návštevu môj najstarší brat John, ktorý už vtedy bol Jehovovým svedkom. „Vieš, prečo sa deje toľko zla?“ opýtal sa ma. „Neviem,“ odvetila som. Otvoril Bibliu a prečítal Zjavenie 12:7–12. Konečne som pochopila, že za zlo vo svete môžu v podstate Satan a démoni. Poradil mi, aby som začala študovať Bibliu, a ja som to zakrátko urobila. No v tom čase som sa zo strachu pred ľuďmi nedala pokrstiť. (Prísl. 29:25)

Aj moja sestra Dorothy sa stala svedkyňou. Keď sa v roku 1953 i so snúbencom Billom Robertsom vrátili z medzinárodného zjazdu v New Yorku, povedala som im, že som už študovala Bibliu. Bill sa ma opýtal: „Vyhľadala si si všetky biblické texty? Podčiarkla si si odpovede v knihe?“ Keď som mu povedala, že  nie, povedal: „To si potom vôbec neštudovala! Choď za tou sestrou a začni odznova!“ Asi v tom čase ma začali obťažovať démoni. Spomínam si, ako som prosila Jehovu, aby ma ochránil a vyslobodil spod ich vplyvu.

Priekopnícka služba v Škótsku a Írsku

Pokrstiť som sa dala 16. januára 1954. V máji toho istého roku mi skončila zmluva s nemocnicou a v júni som začala s priekopníckou službou. O osem mesiacov som bola ako zvláštna priekopníčka poslaná do Grangemouthu v Škótsku. V službe na takom osamelom mieste som cítila, že Jehovovi anjeli ‚táboria okolo tých, ktorí sa boja Jehovu‘. (Žalm 34:7)

V roku 1956 som dostala pozvanie slúžiť v Írsku. Spolu s ďalšími dvoma sestrami som bola pridelená do mesta Galway. Hneď v prvý deň som navštívila dom, v ktorom býval kňaz. O chvíľu prišiel policajt a mňa i sestru, s ktorou som bola v službe, vzal na policajnú stanicu. Hneď ako sme mu povedali meno a bydlisko, išiel k telefónu. Počuli sme, ako doň hovorí: „Áno, otče, viem presne, kde bývajú.“ Poslal ho kňaz! Nášho domáceho prinútili zrušiť nám podnájom, a tak nám odbočka odporučila, aby sme z mesta odišli. Na stanicu sme prišli desať minút po tom, čo mal vlak odísť, ale vlak bol ešte stále tam a čakal tam aj istý muž, ktorý chcel mať istotu, že sme nastúpili. Toto všetko sa udialo len po troch týždňoch v Galwayi!

Boli sme pridelené do Limericku, ďalšieho mesta, v ktorom mala katolícka cirkev obrovskú moc. Každú chvíľu sa nám posmievali a pokrikovali na nás skupiny ľudí. Mnohí sa nám báli otvoriť. Rok predtým v neďalekom mestečku Cloonlara zbili jedného brata. Preto sme boli rady, že sme stretli Christophera spomenutého v úvode. Christopher nás poprosil, aby sme za ním prišli znova a zodpovedali mu biblické otázky. Kým sme boli uňho, vtrhol dnu kňaz a požiadal ho, aby nás poslal preč. On mu však rovno povedal: „Tieto ženy som k sebe pozval a pred vstupom zaklopali. Vás som ani nepozval, ani ste nezaklopali.“ Kňaz nazlostený odišiel.

Nevedeli sme, že kňaz zvolal veľkú skupinu chlapov, ktorí na nás čakali pri Christopherovom dome. Keďže Christopher vedel, že na nás majú zlosť, urobil to, čo som opísala v úvode. Zdržal nás, kým sa nerozišli. Neskôr sme sa dozvedeli, že krátko nato sa musel aj s rodinou z mesta odsťahovať a že sa usadili v Anglicku.

Pozvanie do Gileádu

Keď som sa chystala na medzinárodný zjazd Božská vôľa, ktorý sa konal v roku 1958 v New Yorku, dostala som pozvánku do 33. triedy Gileádu. Po zjazde som sa už nevrátila domov, ale až do začiatku školy v nasledujúcom roku som slúžila v meste Collingwood v kanadskej provincii Ontario. Na zjazde som sa však stretla s Ericom Connellom. Pravdu spoznal v roku 1957 a s priekopníckou službou začal v roku 1958. Po zjazde mi každý deň písal do Kanady a písali sme si aj počas celého Gileádu. Kládla som si otázku, čo s nami bude po graduácii.

Gileád bol pre mňa vrcholným zážitkom. Bola som v jednej triede s Dorothy a jej manželom. Ich misionárske pridelenie bolo Portugalsko. Ja som bola na moje veľké prekvapenie poslaná do Írska. Bolo mi hrozne ľúto, že som nešla s Dorothy! Inštruktora som sa opýtala, či som urobila niečo zlé. „Nie,“ odpovedal. „Ty a tvoja partnerka Eileen Mahoneyová ste súhlasili, že pôjdete na ktorékoľvek miesto vo svete“, a Írsko medzi také miesta rozhodne patrí.

Návrat do Írska

Do Írska som sa vrátila v auguste 1959 a bola som pridelená do zboru Dun Laoghaire. Eric sa medzitým vrátil do Anglicka a veľmi sa potešil, že som tak blízko. Aj on chcel  byť misionárom. A tak si povedal, že ak je Írsko misionárske územie, bude priekopníkom tam. Presťahoval sa do Dun Laoghaire a v roku 1961 sme sa vzali.

O pol roka mal Eric na motocykli vážnu nehodu, pri ktorej utrpel poranenie lebečnej kosti. Lekári nevedeli povedať, či sa im ho podarí zachrániť. Najskôr bol tri týždne v nemocnici a potom som ho päť mesiacov opatrovala doma, až kým sa nezotavil. Pokračovala som v službe najlepšie, ako som mohla.

V roku 1965 sme boli pridelení do osemčlenného zboru v Sligu, prístave na severozápadnom pobreží. O tri roky sme prešli do iného malého zboru v Londonderry, ktoré je severnejšie. Raz sme sa vracali zo služby a cez našu ulicu sme uvideli natiahnutý plot z ostnatého drôtu. Začali sa neslávne známe nepokoje v Severnom Írsku. Skupiny mladistvých výtržníkov podpaľovali autá. Mesto bolo rozdelené na protestantské a katolícke štvrte. Prechádzať z jednej štvrte do druhej bolo nebezpečné.

Život a služba počas nepokojov

V službe sme však chodili za ľuďmi do všetkých častí mesta. Aj vtedy sme cítili, akoby okolo nás táborili anjeli. Keď sa niekde začali výtržnosti, rýchlo sme odišli a vrátili sme sa, keď sa situácia upokojila. Raz boli nepokoje blízko nášho domu a na okennom parapete nám pristál kus horiaceho odpadu z neďalekej predajne farieb. Nemohli sme ísť spať, lebo sme sa báli, že oheň sa rozšíri aj na náš dom. Po tom, čo sme sa v roku 1970 presťahovali do Belfastu, dozvedeli sme sa, že tú predajňu niekto benzínovou bombou opäť podpálil a že vtedy dom, v ktorom bol náš byt, naozaj vyhorel.

Inokedy sme si s istou sestrou v službe všimli na jednom parapete kus rúry. Bolo nám to čudné, ale išli sme ďalej. O niekoľko minút rúra vybuchla. Miestni ľudia si mysleli, že tú rúrkovú bombu sme tam dali my! Krátko nato nás sestra, ktorá bývala v tej štvrti, pozvala dnu. Pre susedov to bol dôkaz našej neviny.

V roku 1971 sme prišli do Londonderry navštíviť istú sestru. Keď sme jej opisovali cestu a barikády, cez ktoré sme prešli, opýtala sa: „A to pri tých barikádach nikto nebol?“ Povedali sme: „Boli tam, ale vôbec si nás nevšímali.“ To ju veľmi prekvapilo. Prečo? Lebo niekoľko dní predtým sa výtržníci násilne zmocnili auta jedného lekára a jedného policajta a podpálili ich.

V roku 1972 sme sa presťahovali do Corku. Potom sme slúžili v Naase a potom v Arklowe. V roku 1987 sme boli napokon pridelení do Castlebaru, kde slúžime dodnes. Považujeme za veľkú výsadu, že sme tu mohli pomôcť s výstavbou sály Kráľovstva. V roku 1999 Eric vážne ochorel. Ale s Jehovovou pomocou a s láskyplnou podporou zboru sa mi aj s touto situáciou podarilo vyrovnať a dokázala som Erica ošetrovať, kým nevyzdravel.

S Ericom sme sa dvakrát zúčastnili na škole priekopníckej služby. Eric stále slúži ako starší. Ja mám ťažkú artritídu a bedrové i kolenné kĺby mám umelé. Znášať krutý odpor náboženských fanatikov a žiť v čase vážnych politických a spoločenských nepokojov nebolo ľahké, ale oveľa ťažšie bolo zvyknúť si, že už nemôžem šoférovať. Bola to pre mňa skúška, lebo som tým prišla o značnú mieru samostatnosti. V tejto situácii mi úžasne pomáha zbor, bratia a sestry ma veľmi podporujú. Teraz už chodím o paličke, a keď sa potrebujem dostať niekam ďalej, použijem elektrickú trojkolku.

S Ericom slúžime v zvláštnej priekopníckej službe dohromady 100 rokov, z toho 98 tu v Írsku. A nepomýšľame na dôchodok. Nespoliehame sa na zázraky, ale sme presvedčení, že Jehovovi mocní anjeli ‚táboria okolo tých, ktorí sa boja Jehovu‘ a verne mu slúžia.