„Zvolali Sanhedrin“

VEĽKŇAZ a židovskí vládcovia boli bezradní. Čo mali robiť, aby utíšili rozruch okolo Ježiša Krista? Podarilo sa im síce dosiahnuť, aby bol Ježiš popravený, ale jeho učeníci teraz po celom Jeruzaleme hovoria, že bol vzkriesený. Ako ich umlčať? Bolo treba rozhodnúť, ako v danej veci postupovať, a preto veľkňaz a jeho poradcovia „zvolali Sanhedrin“, najvyšší súd židovského národa. — Skutky 5:21.

V Izraeli bol v tom čase najvyššou autoritou rímsky miestodržiteľ Pontský Pilát. Aký bol vzťah medzi ním a Sanhedrinom? Akú mal každý z nich úradnú právomoc? Kto boli členovia Sanhedrinu? A ako Sanhedrin pracoval?

Vznik Sanhedrinu

Grécke slovo prekladané ako „Sanhedrin“ doslova znamená „zasadnutie“. Bol to všeobecný pojem pre zhromaždenie alebo stretnutie. Podľa židovskej tradície sa zvyčajne používal na označenie náboženského súdneho orgánu.

Pisatelia Talmudu, ktorý bol zostavený v priebehu stáročí po zničení Jeruzalema v roku 70 n. l., opisovali Sanhedrin ako orgán, ktorého pôvod siaha dávno do minulosti. Podľa ich predstáv ho vždy tvorili učenci, ktorí sa stretávali, aby diskutovali o veciach židovského zákona, a jeho vznik datovali do času, keď Mojžiš zhromaždil 70 starších mužov, aby mu pomáhali viesť Izrael. (4. Mojžišova  11:16, 17) Historici však tento názor odmietajú. Podľa nich až do perzskej nadvlády nad Izraelom nevzniklo nič, čo by pripomínalo Sanhedrin z prvého storočia. Okrem toho si historici myslia, že predstava znalcov Talmudu o tomto orgáne ako o učenej akadémii pripomína viac rabínske zhromaždenia z druhého a tretieho storočia než Sanhedrin v prvom storočí. Kedy teda vznikol Sanhedrin?

Biblia odhaľuje, že Židia, ktorí sa v roku 537 pred n. l. vrátili do Judska z vyhnanstva v Babylone, boli organizovaným národom. Nehemiáš a Ezdráš spomínajú kniežatá, starších mužov, urodzených a splnomocnených predákov — pravdepodobne základ budúceho Sanhedrinu. — Ezdráš 10:8; Nehemiáš 5:7.

Obdobie medzi dokončením Hebrejských Písiem a zostavením Evanjelia podľa Matúša bolo pre Židov plné nepokojov. V roku 332 pred n. l. si Judeu podmanil Alexander Veľký. Po jeho smrti sa Judea dostala pod vplyv dvoch kráľovstiev, ktoré vzišli z jeho ríše — najprv kráľovstva Ptolemajovcov a potom Seleukovcov. V záznamoch o nadvláde Seleukovcov, ktorá sa začala v roku 198 pred n. l., nachádzame prvú zmienku o židovskom senáte. Toto zhromaždenie malo zrejme obmedzenú moc, ale Židom dávalo pocit nezávislosti.

V roku 167 pred n. l. sa seleukovský kráľ Antiochos IV. (Epifanes) pokúsil Židom vnútiť grécku kultúru. Znesvätil jeruzalemský chrám, keď na jeho oltári obetoval Diovi prasa. To vyvolalo vzburu, v ktorej Makabejci zvrhli vládu Seleukovcov a založili dynastiu Hasmoneovcov. * V tom istom čase znalci Písma a farizeji — vodcovia más, ktoré podporovali povstanie — získali moc v štátnej správe na úkor kňazskej triedy.

Vtedy začal vznikať Sanhedrin, ako je opísaný v Gréckych Písmach. Neskôr sa stal národným administratívnym orgánom a najvyšším súdnym orgánom na výklad židovského zákona.

Rozdelenie právomocí

V prvom storočí už patrila Judea Rímu. Židia však mali istú mieru slobody. Politika Ríma umožňovala podmaneným národom, aby mali značnú samostatnosť. Rímski úradníci preto nezasahovali do povinností miestnych súdov a vyhýbali sa ťažkostiam, ktoré by mohli vzniknúť pre kultúrne rozdiely. Cieľom bolo podporovať mier a podnecovať v obyvateľoch provincií lojálnosť tak, že im dovoľovali, aby zachovávali svoje zvyky a v zásade si aj sami vládli. S výnimkou dosadzovania a zosadzovania veľkňaza — ktorý bol predsedom Sanhedrinu — a určovania daní Rimania zasahovali do židovských  záležitostí jedine v prípade, keď išlo o ich vlastnú zvrchovanosť a záujmy. Ako vidieť z procesu s Ježišom, Rím si chránil právomoc vynášať rozsudok smrti. — Ján 18:31.

A tak väčšinu vnútorných židovských záležitostí spravoval Sanhedrin. Mal vlastných úradníkov, ktorí zatýkali. (Ján 7:32) Nižšie súdy riešili menšie trestné činy a občianske prípady bez zasahovania rímskych úradov. Keď nižšie súdy v nejakom prípade nedokázali vyniesť rozsudok, postúpili ho Sanhedrinu a ten vydal konečné rozhodnutie.

Ak si chcel Sanhedrin udržať takéto privilégiá, musel mať pokojné vzťahy s rímskou vládou a podporovať ju. No ak mali Rimania podozrenie, že ide o trestný čin politického charakteru, zakročili spôsobom, ktorý považovali za vhodný. Jedným z takých prípadov bolo uväznenie apoštola Pavla. — Skutky 21:31–40.

Členovia súdu

Sanhedrin tvorilo 71 členov — veľkňaz a 70 popredných mužov národa. V rímskych časoch pozostával z kňazskej aristokracie (hlavne saducejov), laickej aristokracie a učených znalcov Písma spomedzi farizejov. V Sanhedrine mala prevahu kňazská aristokracia podporovaná vplyvnými laikmi. * Zatiaľ čo saduceji boli konzervatívni, farizeji boli liberálni a väčšinou neurodzeného pôvodu. Farizeji mali veľký vplyv na ľud. Podľa historika Josepha saduceji len neochotne ustupovali požiadavkám farizejov. Pavol využil ich rivalitu a rozdiely v presvedčení, keď sa obhajoval pred Sanhedrinom. — Skutky 23:6–9.

Vzhľadom na aristokratický charakter Sanhedrinu je pravdepodobné, že členstvo v ňom bolo trvalé a nových členov vymenúvali úradujúci členovia súdu. Podľa Mišny sa novými členmi Sanhedrinu mohli stať „kňazi, Léviti a Izraeliti, ktorých dcéry sa mohli vydať za kňazov“, to znamená Židia, ktorí mohli pomocou rodových záznamov dokázať čistotu svojho pôvodu. Keďže tento najvyšší súd dozeral na súdnictvo v celej krajine, zdá sa logické, že muži, ktorí si urobili dobré meno v nižších súdoch, boli povýšení do Sanhedrinu.

Súdna právomoc a morálna autorita

Židia mali Sanhedrin vo veľkej úcte a sudcovia nižších súdov boli pod hrozbou smrti zaviazaní prijímať jeho rozhodnutia. Súd sa zaoberal hlavne spôsobilosťou kňazov a záležitosťami týkajúcimi sa Jeruzalema, jeho chrámu a uctievania v ňom. Prísne vzaté, súdna právomoc Sanhedrinu v občianskych záležitostiach siahala iba po hranice Judey. Ale keďže Sanhedrin bol považovaný za najvyššiu autoritu, pokiaľ ide o výklad Zákona, jeho morálna autorita siahala do židovských komunít po celom svete. Napríklad veľkňaz a celá rada nariadili predstaveným synagóg v Damasku, aby spolupracovali pri zatýkaní Ježišových nasledovníkov. (Skutky 9:1, 2; 22:4, 5; 26:12) A podľa všetkého Židia, ktorí prichádzali na sviatky do Jeruzalema, prinášali domov správy o rozhodnutiach Sanhedrinu.

Podľa Mišny mal Sanhedrin výhradnú právomoc vo veciach národného významu, v posudzovaní sudcov, ktorí sa vzopreli jeho rozhodnutiam, a v súdení falošných prorokov. Ježiš a Štefan sa ocitli pred týmto súdom, pretože boli obvinení z rúhania, Peter a Ján z podvracania národa a Pavol bol obvinený zo znesvätenia chrámu. — Marek 14:64; Skutky 4:15–17; 6:11; 23:1; 24:6.

Proces s Ježišom a s jeho učeníkmi

Sanhedrin zasadal v súdnej sieni každý deň v čase od predkladania rannej obete až  do večernej obete s výnimkou sabatu a sviatkov. Súdne procesy sa konali iba cez deň. Keďže rozsudok smrti sa vyhlasoval deň po súdnom procese, hrdelné prípady sa neriešili v predvečer sabatu ani sviatku. Svedkovia boli prísne poučení, akým vážnym previnením je preliať nevinnú krv. Preto nočný proces s Ježišom, ktorý sa konal v Kaifášovom dome, a jeho odsúdenie v predvečer sviatku boli nezákonné. Čo je ešte horšie, sami sudcovia hľadali falošných svedkov a presvedčili Piláta, aby nariadil Ježišovu popravu. — Matúš 26:57–59; Ján 11:47–53; 19:31.

Podľa Talmudu sudcovia, ktorí posudzovali hrdelný zločin, sa snažili zachrániť obžalovaného a starostlivo zvažovali dôkazy. No Štefanovi, podobne ako Ježišovi pred ním, sa takého zaobchádzania nedostalo. Jeho obhajoba pred Sanhedrinom viedla k tomu, že ho ukameňoval dav. Apoštol Pavol mohol skončiť podobne, ak by neboli zasiahli Rimania. Sudcovia Sanhedrinu sa proti Pavlovi sprisahali, aby ho zabili. — Skutky 6:12; 7:58; 23:6–15.

Zdá sa, že aspoň niekoľkí členovia súdu boli zásadoví muži. Mladý židovský vládca, ktorý hovoril s Ježišom, bol možno členom Sanhedrinu. Hoci jeho bohatstvo mu bolo prekážkou, musel mať dobré vlastnosti, keď ho Ježiš pozval, aby sa stal jeho nasledovníkom. — Matúš 19:16–22; Lukáš 18:18, 22.

Nikodém, „predstavený Židov“, navštívil Ježiša pod rúškom tmy, možno zo strachu, čo by na to povedali ostatní sudcovia. No bránil Ježiša pred Sanhedrinom, keď sa opýtal: „Odsudzuje azda náš zákon človeka skôr, ako by ho vypočul a zistil, čo robí?“ Nikodém neskôr dal „zvitok myrhy a aloy“, aby mohlo byť Ježišovo telo pripravené na pohreb. — Ján 3:1, 2; 7:51, 52; 19:39.

Jozef z Arimatie, ďalší člen Sanhedrinu, odvážne požiadal Piláta o Ježišovo telo a pochoval ho vo svojej novej hrobke. Jozef „očakával Božie kráľovstvo“, ale strach zo Židov mu bránil, aby dal verejne najavo, že je Ježišovým učeníkom. Na česť mu však slúži, že v sprisahaní proti Ježišovi nehlasoval v Sanhedrine za to, aby bol Ježiš zabitý. — Marek 15:43–46; Matúš 27:57–60; Lukáš 23:50–53; Ján 19:38.

Iný člen Sanhedrinu, Gamaliel, dal ostatným sudcom múdru radu, aby prepustili Ježišových učeníkov. „Inak,“ povedal, „by vás mohli považovať za bojovníkov proti Bohu.“ ​(Skutky 5:34–39) Čo bránilo najvyššiemu súdu rozpoznať, že Ježiš a jeho učeníci majú Božiu podporu? Miesto toho, aby členovia Sanhedrinu uznali Ježišove zázraky, uvažovali: „Čo máme robiť, keď ten človek robí toľké znamenia? Ak ho necháme tak, všetci uveria v neho, a prídu Rimania a odstránia ako naše miesto, tak aj národ.“ ​(Ján 11:47, 48) Dychtivá túžba po moci zdemoralizovala židovský najvyšší súd. Podobne keď Ježišovi učeníci uzdravovali ľudí, miesto toho, aby sa náboženskí vodcovia tešili, „boli naplnení žiarlivosťou“. (Skutky 5:17) Ako sudcovia mali byť bohabojní a spravodliví, ale väčšina z nich bola skazená a nečestná. — 2. Mojžišova 18:21; 5. Mojžišova 16:18–20.

Boží rozsudok

Izraeliti neposlúchali Boží Zákon a zavrhli Mesiáša, preto ich Jehova zavrhol a už neboli jeho vyvoleným ľudom. V roku 70 n. l. Rimania zničili Jeruzalem i jeho chrám, a tak ukončili celý židovský systém aj so Sanhedrinom.

Jehovov ustanovený Sudca Ježiš Kristus rozhodne, či si niektorí členovia Sanhedrinu z prvého storočia zaslúžia vzkriesenie a kto z nich zhrešil proti svätému duchu. (Marek 3:29; Ján 5:22) Môžeme si byť istí, že Ježiš o tom bude rozhodovať s dokonalou spravodlivosťou. — Izaiáš 11:3–5.

[Poznámky pod čiarou]