Životný príbeh

Malé obete nám priniesli veľké požehnania

ROZPRÁVAJÚ GEORGE A ANN ALJIANOVCI

Ani v tých najdivokejších snoch sa nám s manželkou neprisnilo, že jedného dňa si popletieme slová „učiteľ“ a „myš“. Nenapadlo nás ani to, že v šesťdesiatke budeme dumať nad divne vyzerajúcimi písmenkami, aby sme sa dohovorili s ľuďmi z Ďalekého východu. Ale presne to sa nám s Ann koncom 80. rokov 20. storočia stalo. Dovoľte, aby sme vám vyrozprávali, ako malé obete, ktoré sme počas rokov priniesli, viedli k veľkým požehnaniam.

POCHÁDZAM z rodiny arménskeho vysťahovalca, ktorá patrila k arménskej cirkvi. Ann bola rímskokatolíčka. Keď sme sa v roku 1950 zobrali, obaja sme urobili kompromis vo svojej viere. Ja som mal 27 rokov a Ann mala 24. Usadili sme sa v byte nad mojou čistiarňou v Jersey City v štáte New Jersey v Spojených štátoch. Vtedy som už tento podnik vlastnil asi štyri roky.

V roku 1955 sme si kúpili krásny dom s tromi spálňami v Middletowne v New Jersey. Bolo to asi 60 kilometrov od čistiarne, v ktorej som pracoval šesť dní v týždni. Domov som prichádzal neskoro večer. S Jehovovými svedkami som sa stretával len vtedy, keď pravidelne prichádzali do čistiarne, aby mi zanechali biblickú literatúru. Čítal som ju s veľkým záujmom. Hoci práca mi pohlcovala väčšinu času a pozornosti, rástla vo mne úcta k Biblii.

O krátky čas som zistil, že rozhlasová stanica spoločnosti Watchtower, WBBR, vysiela biblické prednášky v čase, keď chodievam autom do práce i z práce. Pozorne som tieto  prednášky počúval a môj záujem vzrástol natoľko, že som svedkov požiadal, aby ma navštívili. V novembri 1957 ma doma navštívil George Blanton a začal so mnou biblické štúdium.

Naša rodina sa zjednocuje v čistom uctievaní

Ako to vnímala Ann? Nech vám o tom porozpráva sama.

„Spočiatku som silne odporovala. Počas biblického štúdia som ich tak rušila, že George sa rozhodol študovať na inom mieste. Trvalo to osem mesiacov. V tom období George začal chodiť v nedeľu na zhromaždenia do sály Kráľovstva. Bolo mi jasné, že George svoje biblické štúdium berie vážne, pretože nedeľa bola jediným dňom, keď mal voľno. Napriek tomu bol stále dobrým manželom a otcom — dokonca sa zlepšoval — a môj postoj sa začal meniť. Niekedy, keď som utierala prach na konferenčnom stolíku a nikto sa nepozeral, zobrala som časopis Prebuďte sa!, ktorý tam George vždy nechával, a čítala som ho. Inokedy mi George čítal z Prebuďte sa! články, ktoré neboli výslovne nábožensky zamerané, ale vždy vyzdvihovali Stvoriteľa.

Raz večer, keď George odišiel na biblické štúdium, ktoré s ním viedol brat Blanton, som si zobrala z nočného stolíka publikáciu, ktorú na ňom nechal náš dvojročný syn George. Všimla som si, že hovorí niečo o nádeji pre mŕtvych. Hoci som bola unavená, začala som ju čítať, pretože len nedávno mi zomrela stará mama a ja som bola veľmi smutná. Okamžite som pochopila biblickú pravdu, že mŕtvi netrpia na nejakom mieste a že budú vzkriesení. Sadla som si v posteli, dychtivo som čítala a podčiarkovala to, čo som chcela ukázať Georgeovi, keď sa vráti domov z biblického štúdia.

Manžel nemohol uveriť, že som to ja. Keď odchádzal, bola som odporkyňou, ale teraz som bola nadšená nádhernými biblickými pravdami, o ktorých som sa dočítala! Ostali sme hore skoro až do rána a hovorili sme o Biblii. George mi vysvetľoval Božie predsavzatie so zemou. Ešte tej noci som sa ho opýtala, či by mohol študovať doma, aby som aj ja mohla študovať.

Brat Blanton nám poradil, aby na našom štúdiu boli prítomné aj deti. Mysleli sme si, že sú ešte príliš malé, pretože jeden syn mal iba dva roky a druhý štyri. Ale brat Blanton nám ukázal text z 5. Mojžišovej 31:12, v ktorom sa píše: ‚Zhromaždi ľud, mužov a ženy a malých... aby počúvali a aby sa učili.‘ Prijali sme toto usmernenie a navyše sme urobili potrebné kroky na to, aby sa počas biblického štúdia deti zapájali. Spoločne sme si pripravovali komentáre, ale deťom sme nikdy nepovedali, čo  majú hovoriť. Sme presvedčení, že to pomohlo, aby sa im pravda vryla do srdca. Sme veľmi vďační bratovi Blantonovi, že pomohol našej rodine duchovne rásť.“

Náročné situácie si vyžadujú obete

Teraz sme už jednotne študovali Bibliu, ale museli sme riešiť ďalšie náročné situácie. Keďže moja čistiareň bola ďaleko, zvyčajne som neprichádzal domov pred deviatou. Nemohol som teda chodiť na zhromaždenia, ktoré boli v týždni, ale chodil som aspoň v nedeľu. Ann však navštevovala všetky zhromaždenia a robila rýchly pokrok. Aj ja som sa chcel zúčastňovať na všetkých zhromaždeniach a viesť kvalitné rodinné štúdium. Vedel som, že budem musieť niečo obetovať. A tak som sa rozhodol v čistiarni skrátiť otváracie hodiny aj za cenu toho, že stratím niektorých zákazníkov.

Bolo to veľmi dobré rozhodnutie. Rodinné štúdium sme považovali za rovnako dôležité ako ostatných päť týždenných zhromaždení v sále Kráľovstva. Volali sme ho naším šiestym zhromaždením. Preto sme si naň určili konkrétny deň a čas — každý týždeň v stredu o ôsmej večer. Občas sa stalo, že keď sme po večeri v kuchyni poumývali riad, niekto povedal: „Už je čas na ‚zhromaždenie‘!“ Ak som meškal, štúdium začala Ann a ja som potom vedenie prevzal.

Naša rodina zostávala silná a zjednotená aj vďaka tomu, že každé ráno sme si spoločne čítali denný text. Ale nebolo ľahké nájsť vhodný čas, pretože každý z nás vstával inokedy. Porozprávali sme sa o tom a rozhodli sme sa, že budeme všetci vstávať v tom istom čase a že o pol siedmej budeme raňajkovať a spoločne rozoberať denný text. Prinieslo nám to veľký úžitok. Keď naši synovia vyrástli, rozhodli sa pre službu v Bételi. Sme si istí, že tieto každodenné rozhovory prispeli k posilneniu ich duchovnosti.

Výsady po krste si žiadajú väčšie obete

Bol som pokrstený v roku 1962. Potom som predal čistiareň, ktorú som vlastnil 21 rokov, a zamestnal som sa neďaleko nášho domu, aby som bol bližšie pri rodine a aby sme mohli spoločne slúžiť Jehovovi. To nám otvorilo dvere k mnohým požehnaniam. Dali sme si za cieľ, že všetci začneme so službou celým časom. Prvý bol náš starší syn Edward, ktorý začal so službou celým časom ako pravidelný priekopník hneď po strednej škole na začiatku 70. rokov. Krátko po ňom začal s priekopníckou službou aj George a hneď za ním aj Ann. Všetci traja ma veľmi povzbudzovali, pretože mi hovorili svoje skúsenosti zo zvestovateľskej služby. Uvažovali sme, čo môžeme ako rodina urobiť, aby sme si zjednodušili život, a tak mohli všetci slúžiť celým časom. Rozhodli sme sa, že predáme dom. V tom dome sme bývali 18 rokov a vychovali naše deti. Nebolo to ľahké, lebo sa nám v ňom dobre bývalo, ale Jehova naše rozhodnutie požehnal.

V roku 1972 bol Edward pozvaný do Bételu a o dva roky nato aj George. Hoci nám s Ann veľmi chýbali, neuvažovali sme o tom, aké by to bolo krásne, keby ostali blízko nás, oženili sa a mali deti. Miesto toho sme mali radosť, že naši synovia slúžia Jehovovi v Bételi. *  Súhlasíme so slovami v Prísloviach 23:15: „Syn môj, ak zmúdrelo tvoje srdce, aj moje srdce sa bude radovať.“

Začíname slúžiť ako zvláštni priekopníci

Zatiaľ čo naši dvaja synovia boli v Bételi v New Yorku, my sme pokračovali v priekopníckej službe. V roku 1975 sme dostali list, v ktorom nás bratia pozývali, aby sme vstúpili do zvláštnej priekopníckej služby v nepridelenom obvode v okrese Clinton v štáte Illinois. Veľmi nás to prekvapilo. Znamenalo to, že musíme opustiť New Jersey, kde sme boli blízko synov a kde boli naši priatelia a príbuzní. Ale považovali sme to za pridelenie od Jehovu a priniesli sme túto obeť, ktorá viedla k novým požehnaniam.

Po niekoľkých mesiacoch služby v nepridelenom obvode sme sa začali stretávať v kultúrnom dome v Carlyle v Illinois. Ale chceli sme mať stále miesto na zhromaždenia. Jeden miestny brat s manželkou našli pozemok s malou chatkou, ktorú sme si prenajali. Vyčistili sme celú chatu, vrátane latríny, a urobili sme z nej miesto na zhromaždenia. Živo si spomíname na koňa, ktorý nás zvedavo sledoval. Hocikedy strčil hlavu do obloka, aby videl, čo sa na zhromaždení deje!

Časom bol v Carlyle založený zbor a my sme boli šťastní, že sme k tomu mohli prispieť. Pomáhal nám pár mladých priekopníkov, Steve a Karil Thompsonovci, ktorí prišli tiež pracovať do neprideleného obvodu. Thompsonovci tam zostali niekoľko rokov, potom absolvovali Gileád, biblickú školu Watchtower, a boli pridelení do východnej Afriky, kde brat slúži ako cestujúci dozorca.

Naše malé miesto na zhromaždenia začalo byť čoskoro preplnené, a tak sme potrebovali väčšiu sálu. Na pomoc nám prišiel ten istý brat s manželkou čo predtým. Kúpili pozemok, ktorý bol vhodnejší na sálu Kráľovstva. Boli sme veľmi šťastní, keď sme o niekoľko rokov dostali pozvanie na zasvätenie novopostavenej sály Kráľovstva v Carlyle! Mal som výsadu predniesť prejav zasvätenia. Pridelenie na tomto mieste bolo pre nás nádhernou skúsenosťou, požehnaním od Jehovu.

Otvára sa nám nová forma služby

V roku 1979 sme dostali nové pridelenie do Harrisonu v New Jersey. Slúžili sme tam asi 12 rokov. V tom čase sme začali študovať s jednou Číňankou, a to viedlo k mnohým ďalším štúdiám s Číňanmi. Medzitým sme zistili, že v našom obvode žijú tisíce čínskych  študentov a rodín. Preto sme boli povzbudení učiť sa po čínsky. Každý deň sme sa museli venovať štúdiu jazyka, no viedlo to k mnohým radostným biblickým štúdiám s Číňanmi v našom obvode.

V tých rokoch sme zažili mnoho humorných situácií, zvlášť keď sme sa pokúšali hovoriť čínsky. Raz sa Ann nepredstavila ako „učiteľka“ Biblie, ale ako biblická „myš“. Tieto slová sú veľmi podobné. Majiteľka domu sa usmiala a povedala: „Prosím, poďte ďalej. Ešte nikdy som sa nerozprávala s biblickou myšou.“ Stále je pre nás ťažké hovoriť týmto jazykom.

Potom sme boli pridelení do inej časti New Jersey, kde sme pokračovali v službe medzi Číňanmi. Neskôr sme dostali pozvanie presťahovať sa do Bostonu v štáte Massachusetts, kde už tri roky bola čínska skupina. Bolo pre nás výsadou, že sme posledných sedem rokov mohli podporovať túto skupinu, a mali sme radosť, keď sa z nej 1. januára 2003 stal zbor.

Obetavý život prináša požehnania

V Malachiášovi 3:10 čítame, ako Jehova povzbudzuje svoj ľud, aby mu priniesol obete, a tak aby mohol na svoj ľud vyliať dostatok požehnaní. Vzdali sme sa čistiarne, kde som rád pracoval. Predali sme dom, ktorý sme mali veľmi radi. A vzdali sme sa aj iných vecí. Ale keď to porovnáme s požehnaniami, obete boli malé.

Jehova na nás naozaj vylial množstvo požehnaní! Pociťovali sme uspokojenie, keď sme videli, ako naše deti prijímajú pravdu, máme radosť z toho, že sa môžeme celým časom venovať službe, ktorá zachraňuje život, a stále vidíme, ako sa Jehova stará o naše potreby. Skutočne, malé obete nám priniesli veľké požehnania!

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 25]

Louise a George Blantonovci s Ann v roku 1991

[Obrázok na strane 26]

Sála Kráľovstva v Carlyle, ktorá bola zasvätená 4. júna 1983

[Obrázok na strane 27]

S novovytvoreným čínskym zborom v Bostone

[Obrázok na strane 28]

S Edwardom, Connie, Georgeom a Grace