NARODILA som sa v roku 1923 v meste Hemsworth v anglickom grófstve Yorkshire. Vyrastala som so starším bratom Bobom. Náš otec neznášal náboženské pokrytectvo. Keď som mala asi deväť, dostal sa k nejakým knihám, ktoré odhaľovali falošné náboženstvo. Veľmi naňho zapôsobili. O niekoľko rokov k nám prišiel Bob Atkinson a prehral nám gramofónovú nahrávku jednej z prednášok brata Rutherforda. Pochopili sme, že táto prednáška pochádza z rovnakého zdroja ako tie knihy! Rodičia bratovi Atkinsonovi navrhli, aby k nám každý deň prišiel na večeru a odpovedal na množstvo našich biblických otázok. Povedal nám aj o zhromaždeniach, ktoré sa konali v dome jedného brata len niekoľko kilometrov od nás. Okamžite sme na ne začali chodiť. Tak v Hemsworthe vznikol malý zbor. Onedlho sme už ubytovávali zónových služobníkov (ako sa predtým hovorilo krajským dozorcom) a pozývali sme k nám na jedlo priekopníkov z okolia. Takéto stretnutia na mňa hlboko zapôsobili.

V tom čase sme rozbiehali rodinný podnik, ale otec môjmu bratovi povedal: „Ak chceš byť priekopníkom, zariadime sa inak.“ Bob to prijal, a tak ako 21-ročný odišiel z domu a začal s priekopníckou službou. O dva roky, keď som mala 16, som začala priekopníčiť aj ja. Okrem víkendov som zvestovala väčšinou sama. Mojimi pomocníkmi boli svedecká karta a gramofón. A Jehova ma požehnal biblickým štúdiom s jednou ženou. Robila úžasné pokroky a napokon prijali pravdu aj mnohí z jej rodiny. Rok nato som bola vymenovaná za zvláštnu priekopníčku spolu s Mary Henshallovou. Poslali nás do neprideleného obvodu v grófstve Cheshire.

Zúrila druhá svetová vojna a do vojenských aktivít sa museli zapájať aj ženy. Ako zvláštne priekopníčky, teda služobníčky celým časom, sme čakali, že dostaneme rovnakú výnimku ako iní náboženskí služobníci. Ale súdy nám takú výnimku nechceli udeliť, a tak som strávila 31 dní vo väzení. Nasledujúci rok, keď som dovŕšila 19 rokov, som sa dala zaregistrovať ako odopierač vojenskej služby z dôvodu svedomia. Dvakrát ma preto predvolali na súd, ale v oboch  prípadoch som bola zbavená obvinenia. Počas celej tejto skúšky som cítila, ako ma Jehova drží za ruku a pomáha mi svojím svätým duchom, aby som bola pevná a silná. (Iz. 41:10, 13)

V roku 1946 som sa zoznámila s Arthurom Matthewsom. Práve mu vypršal trojmesačný trest za to, že z dôvodu svedomia odmietol nastúpiť na vojenskú službu. Hneď po prepustení sa pripojil k svojmu bratovi Dennisovi, ktorý slúžil ako zvláštny priekopník v Hemsworthe. Ich otec ich odmalička učil o Jehovovi a už ako tínedžeri sa dali pokrstiť. Krátko nato bol Dennis poslaný do Írska, a tak ostal Arthur bez spolupracovníka. Tento mladý usilovný priekopník svojím správaním tak zapôsobil na mojich rodičov, že mu navrhli, aby u nich zostal bývať. Keď som prišla domov na návštevu, Arthur a ja sme vždy po jedle poumývali riad. Časom sme si začali písať. V roku 1948 bol Arthur znova uväznený na tri mesiace. V januári 1949 sme sa zobrali a dali sme si za cieľ, že pokiaľ to len bude možné, zostaneme v službe celým časom. Naučili sme sa dobre hospodáriť s peniazmi a cez dovolenku sme si niečo zarobili zberom ovocia, a tak sme s Jehovovým požehnaním dokázali pokračovať v priekopníckej službe.

Asi po roku nás požiadali, aby sme išli do Severného Írska, najprv do mesta Armagh a potom do Newry. Obyvatelia týchto miest boli prevažne katolíci a mali silné náboženské predsudky. Preto sme pri rozhovoroch s ľuďmi museli byť veľmi opatrní a prejavovať dobrý úsudok. Zhromaždenia sa konali v dome istých manželov 16 kilometrov od miesta, kde sme bývali. Väčšinou sme boli ôsmi. Niekedy nás títo manželia prichýlili na noc. Tak sme u nich prespali na zemi a na druhý deň ráno nás vždy čakali výdatné raňajky. Dnes je v tejto oblasti veľa svedkov, z čoho sa veľmi teším!

Môj brat s manželkou Lottie už predtým slúžili ako zvláštni priekopníci v Severnom Írsku. V roku 1952 sme sa všetci štyria zúčastnili na oblastnom zjazde v Belfaste. Jeden láskavý brat nám poskytol ubytovanie. Býval s nami aj Pryce Hughes, ktorý bol vtedy služobníkom pobočky v Británii. Raz večer sme sa rozprávali o novej brožúrke Božia cesta je láska, ktorá bola vydaná najmä pre ľudí v Írsku. Brat Hughes hovoril o tom, aké ťažké je tam zvestovať katolíkom. Bratia mali ťažkosti s ubytovaním a stretávali sa aj s davovým násilím, ktoré roznecovali kňazi. Pryce povedal: „Potrebujeme manželské páry s autami, ktoré by počas mimoriadnej kampane s touto brožúrkou prepracovali celú krajinu.“ * Okamžite sme zareagovali:  „Ideme!“ To bola situácia, ktorú som spomenula v úvode.

Ak nejakí priekopníci potrebovali v Dubline ubytovanie, mali vždy otvorené dvere u sestry Rutlandovej. Už dlhé roky verne slúžila Jehovovi a každý ju volal mama Rutlandová. Zastavili sme sa u nej, a keď sme popredali nejaké veci, všetci štyria sme sa natlačili na Bobovu motorku so sajdkárou a išli sme sa poobzerať po nejakom aute. Našli sme jedno ojazdené auto a poprosili sme predajcu, aby nám ho doviezol, lebo ani jeden z nás nevedel šoférovať. Celý ten večer Arthur presedel na posteli a nacvičoval si, ako radiť rýchlosti. Keď sa na druhý deň ráno snažil vyjsť s autom z garáže, prechádzala okolo misionárka Mildred Willettová (neskôr sa vydala za Johna Barra). Na našu veľkú radosť vedela šoférovať! Pomohla nám vyjsť s autom na cestu, krátko nás zaškolila a boli sme pripravení vyraziť.

Teraz sme si museli nájsť nejaké ubytovanie. Bratia nás varovali, aby sme nebývali v karavane, lebo odporcovia by ho mohli podpáliť. Preto sme hľadali dom na prenájom, ale márne. V tú noc sme všetci štyria prespali v aute. Na druhý deň sa nám podarilo nájsť malý príves vyrobený podomácky s úzkou poschodovou posteľou. Ten sa stal naším domovom. Farmári boli napodiv priateľskí a dovolili nám parkovať na ich pozemkoch. Vždy sme prepracovali územie vo vzdialenosti 16 až 24 kilometrov od miesta, kde sme parkovali. Keď sme sa potom presunuli na nové miesto, vrátili sme sa zvestovať ľuďom tam, kde sme predtým parkovali.

Bez väčších ťažkostí sme navštívili všetky domácnosti na juhovýchode krajiny. Rozšírili sme vyše 20 000 brožúrok a britskej pobočke sme odovzdali adresy ľudí, ktorí prejavili záujem o posolstvo. Je úžasným požehnaním, že teraz sú tam stovky svedkov!

Neskôr nás poslali na juh Londýna. O niekoľko týždňov Arthurovi zavolali z britskej pobočky a požiadali ho, aby hneď na druhý deň začal s krajskou službou. Po týždňovom zaškolení sme už boli na ceste do nášho kraja v Škótsku. Arthur nemal veľa času pripraviť si prejavy, ale vždy ma povzbudzovalo, že bol ochotný ujať sa v Jehovovej organizácii akejkoľvek práce, aj keď to bolo náročné. Krajskú službu sme si veľmi obľúbili. Po rokoch strávených v nepridelenom obvode bolo úžasným požehnaním mať zrazu okolo seba toľko bratov a sestier!

Keď v roku 1962 pozvali Arthura na 10 mesiacov do školy Gileád, stáli sme pred ťažkým rozhodnutím. No povedali sme si, že aj keď budeme jeden bez druhého, Arthur by toto pozvanie mal prijať. A keďže som ostala bez spolupracovníka, poslali ma späť do Hemsworthu ako zvláštnu priekopníčku. Keď sa Arthur po roku  vrátil, poslali nás do oblastnej služby. Slúžili sme v Škótsku, severnom Anglicku a Severnom Írsku.

V roku 1964 vymenovali Arthura za služobníka írskej pobočky. Krajská služba nám prirástla k srdcu, a tak som sa spočiatku tejto zmeny dosť bála. Ale keď to teraz spätne hodnotím, som veľmi vďačná, že som dostala výsadu slúžiť v Bételi. Som presvedčená, že ak prijmeme aj úlohu, na ktorú sa necítime, Jehova nás za to vždy požehná. Náplňou môjho dňa boli administratívne práce, balenie literatúry, varenie a upratovanie. Popritom sme nejaký čas slúžili aj v oblastnej službe a stretávali sme bratov z celej krajiny. Vďaka týmto zážitkom a napredujúcim štúdiám, ktoré sme viedli, sme si našu duchovnú rodinu v Írsku nesmierne zamilovali. Bolo to ďalšie nádherné požehnanie!

Prvý medzinárodný zjazd v Írsku sa konal v roku 1965 v Dubline. * Napriek silnému odporu z rôznych strán to bol nezabudnuteľný zjazd. Prišlo naň 3 948 ľudí a 65 bolo pokrstených. Všetci, ktorí ubytovali niekoho z 3 500 zahraničných delegátov, dostali od pobočky ďakovný list. Na domácich zas veľmi zapôsobilo správanie delegátov. Pre Írsko to bol míľnik v dejinách teokracie.

Od roku 1966 celé Írsko jednotne slúžilo pod správou pobočky v Dubline, hoci politicky a nábožensky bol tento ostrov rozdelený. Bolo vzrušujúce vidieť, ako toľko katolíkov prijíma pravdu a slúži bok po boku s bývalými protestantmi.

V roku 2011 sa náš život úplne zmenil, keď došlo k zlúčeniu britskej a írskej pobočky a nás poslali do londýnskeho Bételu. Táto správa prišla práve v čase, keď ma začal znepokojovať Arthurov zdravotný stav. Zistili mu Parkinsonovu chorobu. Žiaľ, 20. mája 2015 môj manžel, ktorý bol mojím spoločníkom 66 rokov, zomrel.

Posledných pár rokov bojujem so žiaľom, skľúčenosťou a depresiou. Predtým vždy pri mne stál Arthur. Veľmi mi chýba. Ale keď si človek prejde takýmito situáciami, priblíži ho to k Jehovovi. Vždy ma hreje pri srdci, keď sa dozviem, ako veľmi mali druhí Arthura radi. Dostala som veľa listov od priateľov z Írska, Británie a dokonca aj zo Spojených štátov. Slovami nedokážem vyjadriť, ako veľmi mi pomáhajú tieto listy a povzbudenie, ktoré dostávam od Arthurovho brata Dennisa, jeho manželky Mavis a mojich neterí Ruth a Judy.

Veľmi ma povzbudzujú slová v Izaiášovi 30:18, kde sa píše: „Jehova bude stále v očakávaní, aby vám prejavil priazeň, a preto povstane, aby vám prejavil milosrdenstvo. Veď Jehova je Boh súdu. Šťastní sú všetci, ktorí ho stále očakávajú.“ Nesmierne ma utešuje, že Jehova trpezlivo čaká na čas, keď dá v novom svete veci do poriadku a zverí nám ďalšie úžasné úlohy.

Keď dnes uvažujem o tom, čo všetko sme zažili, vidím, ako Jehova vedie a žehná zvestovateľskú činnosť v Írsku. Považujem za veľkú česť, že sme mohli svojím malým dielom prispieť k tomuto duchovnému vzrastu. Je to naozaj tak — keď prijmeme od Jehovu akúkoľvek úlohu, vždy nás za to odmení.