Paul: Bol november 1985 a my sme cestovali do Libérie v západnej Afrike. Veľmi sme sa tešili. Mali sme tam prvýkrát slúžiť ako misionári. Náš let mal medzipristátie v Senegale. „Už len niečo vyše hodiny a sme tam,“ povedala Anne. No potom zaznel oznam: „Pasažieri do Libérie musia vystúpiť z lietadla. Pre štátny prevrat tam nie je možné pristáť.“ A tak sme ďalších desať dní bývali u misionárov v Senegale. Dostávali sa k nám správy o tom, že v Libérii zomierajú masy ľudí. Vláda nariadila zákaz vychádzania vo večerných hodinách a každého, kto ho porušil, zastrelili.

Anne: Ani jeden z nás nie je dobrodružný typ. Mňa už odmalička volajú bojazlivá Annie. Som nesvoja, ešte aj keď mám prejsť cez cestu! No aj tak sme boli rozhodnutí do Libérie ísť.

Paul: Obaja sme vyrastali na západe Anglicka. Bývali sme od seba asi osem kilometrov. Annina mama a aj moji rodičia nás vždy povzbudzovali k priekopníckej, a tak sme s ňou začali hneď po strednej škole. Mali veľkú radosť, že sme sa v živote zamerali na službu celým časom. Keď som mal 19, začal som slúžiť v Bételi. V roku 1982 sme sa s Anne vzali a v tejto službe sme pokračovali spolu.

Anne: V Bételi sa nám páčilo, no vždy sme túžili ísť tam, kde je potrebných viac zvestovateľov. A keďže sme spolupracovali s bývalými misionármi, táto túžba stále rástla. Tri roky sme sa o to každý večer modlili. A tak keď nás v roku 1985 pozvali do 79. triedy Gileádu, boli sme celí bez seba! Po škole nás poslali do Libérie v západnej Afrike.

Paul: Nastúpili sme na prvý let späť do Libérie. Situácia tam bola napätá a stále platil zákaz vychádzania. Ľudia boli takí vystrašení, že stačilo, aby strelil výfuk okoloidúceho auta, a na trhovisku vypukla panika. Napriek takýmto situáciám sme sa snažili byť pokojní, a preto sme si každý večer čítali Žalmy. Hoci podmienky boli mimoriadne náročné,  slúžili sme tam veľmi radi. Anne chodila do služby a ja som pracoval v Bételi spolu s bratom Johnom Charukom. Bol to skúsený brat a veľa som sa od neho naučil. V Libérii žil už dlho, a tak dobre vedel, čím si bratia a sestry prechádzajú.

Anne: Ako to, že sme si Libériu tak rýchlo zamilovali? Bratia a sestry boli láskaví, priateľskí a za každých okolností verne slúžili Jehovovi. Hneď sme sa zblížili a stali sme sa rodinou. Boli pre nás veľkou oporou a vždy nám dobre poradili. A služba bola ako splnený sen. Často sa stalo, že ľudia boli sklamaní, ak sme od nich odišli priskoro. Takmer na každom rohu sme stretávali ľudí, ktorí sa rozprávali o Biblii. Stačilo sa len pristaviť a zapojiť do diskusie. Toľkí chceli študovať, že sme na všetkých ani nemali čas. Takýto „problém“ bola radosť riešiť!

Paul: V roku 1989, po štyroch rokoch relatívneho pokoja, nastala dramatická zmena – vypukla občianska vojna. Druhého júla 1990 povstalci obsadili územie v okolí Bételu. Tri mesiace sme nemali kontakt s nikým mimo krajiny, a to ani s rodinou, ani so svetovým ústredím. Všade bol chaos, násilie, nedostatok potravín a dochádzalo k mnohým znásilneniam. Takáto situácia bola v celej krajine a trvala 14 rokov.

Anne: Členovia niektorých kmeňov proti sebe bojovali a navzájom sa zabíjali. Ulice boli plné ťažko ozbrojených bojovníkov. Boli čudne oblečení a rabovali dom za domom. Pre niektorých z nich bol ľudský život taký bezcenný, že zabiť človeka pre nich bolo rovnaké ako „zabiť sliepku“. Zatarasili niektoré cesty a veľa z tých, čo chceli prejsť, zabili. Ich telá hádzali na kopu hneď vedľa kontrolného stanovišťa. To sa dialo aj neďaleko Bételu. O život prišli aj bratia a sestry, medzi ktorými boli aj dvaja naši drahí misionári.

Svedkovia u seba ukrývali bratov a sestry z bojujúcich kmeňov, hoci tým riskovali vlastný život. Misionári a bételiti robili to isté. Do Bételu prišli mnohí svedkovia, ktorí museli opustiť svoj domov. Niektorí spávali na prízemí a iní bývali spolu s bételitmi v izbách na poschodí. U nás bola ubytovaná sedemčlenná rodina.

Paul: Každý deň sa k nám bojovníci snažili dostať, aby zistili, či niekoho neskrývame. Zaviedli sme preto „bezpečnostný systém“ zložený zo štyroch ľudí. Keď bojovníci prišli k bráne, dvaja za nimi vyšli von, zatiaľ čo ďalší dvaja  zostali vnútri a situáciu sledovali spoza okna. Ak tí, čo vyšli za bránu, mali ruky pred sebou, nič nám nehrozilo. No ak si dali ruky za chrbát, tí, čo boli za oknom, pochopili, že bojovníci sú agresívni, a rýchlo našich bratov a sestry skryli.

Anne: Raz sa skupine rozzúrených bojovníkov podarilo vtrhnúť dnu. S jednou sestrou sme sa zamkli v kúpeľni, kde bola skrinka s dvojitým dnom. Sestra do toho maličkého priestoru vliezla a ukryla sa. Ozbrojení bojovníci vybehli hore a trieskali nám na dvere. Paul ich chcel odradiť od toho, aby šli dnu, a tak povedal: „Manželka je v kúpeľni.“ Zatvorenie dvojitého dna bolo dosť hlučné a trvalo nejaký čas, kým som všetko vrátila do skrinky. Bála som sa, že je to podozrivé, a celá som sa roztriasla. Čo len budem robiť? Ak im otvorím v takomto stave, budú nás podozrievať ešte viac. Potichu som sa pomodlila a poprosila Jehovu o pomoc. Potom som odomkla a celkom pokojne ich pozdravila. Jeden z nich ma odstrčil a vybral sa rovno k tej skrinke. Otvoril ju a prehľadal poličky. Nemohol uveriť, že nič nenašiel. Potom prehľadali ďalšie izby a podkrovie, no ani tam nikoho nenašli.

Paul: Mesiace sme nemali takmer žiadne jedlo. Pri živote nás držal duchovný pokrm. Ranné uctievanie v Bételi bolo našimi „raňajkami“, ktoré nám dávali silu vydržať ďalší deň.

Keby sa nám potraviny alebo voda úplne minuli, museli by sme ísť nejaké zohnať. To by mohlo ohroziť život bratov a sestier, ktorých sme ukrývali. No Jehova sa o nás úžasne staral. Niekedy sme mali pocit, že až zázračne. Dával nám všetko, čo sme potrebovali, a v ten správny čas. Pomáhal nám tiež nepoddať sa strachu.

Čím temnejší bol svet okolo nás, tým jasnejšie žiarilo svetlo pravdy. Hoci bratia a sestry museli často utekať, aby si zachránili život, ich vierou to neotriaslo a aj v ťažkých chvíľach zostávali pokojní. Niektorí to brali ako prípravu na veľké súženie. Zboroví starší aj mladí bratia odvážne a obetavo pomáhali druhým. Všetci držali spolu a na novom mieste hneď začali zvestovať. Z toho, čo našli v lese, si postavili provizórnu sálu Kráľovstva, v ktorej mali zhromaždenia. Boli pre nich ako bezpečný prístav v mori zúfalstva. Keď v službe hovorili s druhými o nádeji z Biblie, dodávalo im to silu ísť ďalej. Pri rozdávaní humanitárnej pomoci nás dojímalo, keď sme videli, že tašky do služby chcú viac ako oblečenie. Ľudia, ktorí zažili hrôzy vojny, veľmi potrebovali počuť dobrú správu. Videli, akí sú Jehovovi svedkovia šťastní a pozitívni a že žiaria ako svetlo v temnom svete. (Mat. 5:14–16)  Vďaka tomu, že naši bratia horlivo zvestovali, sa dokonca aj niektorí z tých najnásilnejších bojovníkov stali svedkami.

Paul: Raz za čas sme museli z Libérie odísť – trikrát len nakrátko a dvakrát na celý rok. Jedna misionárka dobre zhrnula naše pocity slovami: „V Gileáde nás učili, aby sme boli srdcom tam, kde práve slúžime. A to sme aj robili. Preto zakaždým, keď sme od našich bratov mali odísť, trhalo nám to srdce.“ Ale aj keď sme boli v inej krajine, tešili sme sa, že im môžeme pomáhať aspoň na diaľku.

Anne: V máji 1996 sme sa my a dvaja ďalší vybrali na opačnú stranu mesta, kde to bolo bezpečnejšie. Do bételového auta sme naložili dôležité záznamy a vydali sa na cestu dlhú 16 kilometrov. Vtom sa tam objavili rozzúrení muži so zbraňami. Vystrelili do vzduchu, zastavili naše auto a troch z nás vytiahli von. Paula v ňom nechali, nasadli k nemu a rýchlo odišli preč. Úplne sme zmeraveli. Zrazu sme zbadali, ako sa k nám davom prediera Paul, ktorému z hlavy tečie krv. Najprv sme si mysleli, že ho postrelili, ale potom sme si uvedomili, že to by asi neprišiel po vlastných. Jeden z mužov ho udrel, keď sa ho snažil vyhodiť z auta. Našťastie to nebolo nič vážne.

Neďaleko bolo vojenské nákladné auto, ktoré malo odviezť vystrašených ľudí. Keďže bolo plné, vyliezli sme na jeho bok a chytili sa len končekmi prstov. Šofér dupol na plyn a auto sa rozbehlo tak rýchlo, že sme skoro spadli. Kričali sme, aby zastal, ale nepočúvol, lebo aj on mal strach. Nejako sa nám podarilo udržať, no keď sme dorazili do cieľa, boli sme úplne vyčerpaní a celí sme sa triasli.

Paul: Nemali sme so sebou nič, iba špinavé a roztrhané veci, čo sme mali oblečené. Dívali sme sa na seba a nemohli sme uveriť, že sme nažive. V tú noc sme spali pod holým nebom vedľa starého vrtuľníka posiateho dierami po guľkách. Na druhý deň nás mal vziať do Sierry Leone. Keď sme tam konečne prišli, boli sme šťastní, že žijeme. Ale veľmi sme sa báli o našich bratov a sestry, ktorí zostali v Libérii.

Anne: V Bételi vo Freetowne v Sierre Leone sa o nás bratia veľmi dobre starali. Hoci sme boli v bezpečí, začali sa mi vynárať spomienky na hrozné veci, ktoré sme zažili v Libérii. Cez deň som bola stále v strehu, mala som strach a nevedela som, čo je skutočné a čo sa odohráva iba v mojej mysli. V noci som sa budila s triaškou, obliata studeným potom. Lapala som po dychu a mala som pocit, že sa blíži niečo zlé. V takých chvíľach ma Paul vzal do náručia a modlil sa so mnou. Spievali sme piesne zo spevníka, až kým som sa neupokojila. Myslela som si, že prichádzam o rozum a že už nebudem môcť slúžiť ako misionárka.

Potom sa stalo niečo, na čo nikdy nezabudnem. Ešte v tom týždni sme dostali dva nové časopisy. Jedným bolo Prebuďte sa! z 8. júna 1996, v ktorom bol článok „Ako sa vyrovnať s panickými atakmi“. Vďaka nemu som konečne pochopila, čo sa so mnou deje. Druhým bola Strážna veža z 15. mája 1996, ktorá obsahovala článok „Odkiaľ získavajú silu“. Bol v ňom obrázok motýľa s poškodeným krídlom. Písalo sa tam, že tak ako motýľ môže napriek zranenému krídlu ďalej lietať, aj my môžeme vďaka sile od Jehovu ďalej pomáhať druhým, aj keď sa cítime slabí. Bol to naozaj pokrm v pravý čas, ktorým ma Jehova posilnil. (Mat. 24:45) Hľadala som podobné články a odkladala si ich. Veľmi mi pomohli a časom sa príznaky môjho posttraumatického stresu zmiernili.

Paul: Na návrat do Libérie sme sa zakaždým veľmi tešili. Koncom roka 2004 to bolo takmer 20 rokov, čo sme tam slúžili. Vojna sa už skončila a v pobočke sa rozbiehali nejaké stavebné projekty. A tak nás prekvapilo,  keď nás bratia poprosili, aby sme išli slúžiť niekam inam.

Bolo to pre nás veľmi ťažké. Bratia a sestry v Libérii boli pre nás ako rodina, nechceli sme ich opustiť. Niečo podobné sme už zažili, keď sme šli do Gileádu. Aj vtedy sme museli opustiť svoju milovanú rodinu. No Jehova naše rozhodnutie požehnal, a tak sme prijali aj novú úlohu v neďalekej Ghane.

Anne: Keď sme odchádzali, veľmi sme plakali. Frank, jeden múdry starší brat, nám povedal: „Musíte na nás zabudnúť.“ Zaskočilo nás to, no potom dodal: „Vieme, že na nás nikdy nezabudnete, ale teraz musíte dať celé srdce bratom a sestrám v Ghane. Dobre sa o nich starajte, pretože túto úlohu vám dal Jehova.“ Jeho slová nám pomohli pripraviť sa na nový začiatok v krajine, kde pre nás bolo všetko neznáme a takmer nikto nás nepoznal.

Paul: Netrvalo dlho a naša nová duchovná rodina nám prirástla k srdcu. Bola to naozaj veľká rodina! Od týchto verných bratov a sestier so silnou vierou sme sa veľa naučili. Po 13 rokoch služby v Ghane prišlo ďalšie prekvapenie. Opäť nás požiadali, aby sme sa presťahovali. Teraz slúžime vo východoafrickej pobočke v Keni. Hoci nám priatelia z Libérie a Ghany chýbajú, bratov v Keni sme si okamžite obľúbili. A aj tu máme v službe mnoho práce.

Anne: Nebezpečné a stresujúce situácie sa môžu podpísať na našom fyzickom a duševnom zdraví. Nemôžeme očakávať, že nás Jehova bude nejako zázračne chrániť. Vždy, keď počujem výstrely, príde mi zle a stŕpnu mi ruky. V priebehu rokov som zažila veľa úzkosti a strachu. No cítila som, ako mi Jehova po celý ten čas dával silu. Naučila som sa dobre využívať všetky spôsoby, ktorými to robí, vrátane pomoci bratov a sestier. A z vlastnej skúsenosti viem, že keď nepoľavíme v duchovných činnostiach, Jehova nám pomôže zvládnuť akúkoľvek úlohu.

Paul: Niekedy sa nás druhí pýtajú: „Páči sa vám tam, kde slúžite?“ Krajina môže byť nádherná, no situácia v nej sa môže rýchlo zmeniť a môžeme čeliť nečakanému nebezpečenstvu. Čo sa nám teda páči viac než samotná krajina? Je to naša krásna duchovná rodina. Aj keď pochádzame z rôzneho prostredia, spája nás to, že milujeme Jehovu. Všade sme išli s cieľom posilniť druhých, no v skutočnosti posilnili oni nás.

Naša celosvetová duchovná rodina je zázrak od Jehovu. Veľa sme sa sťahovali, no kamkoľvek sme prišli, našli sme tam domov. Sme si istí, že keď sa budeme ďalej spoliehať na Jehovu, dá nám silu zvládnuť čokoľvek, čo príde. (Fil. 4:13)