Moji rodičia spoznali pravdu v polovici 20. rokov ešte predtým, ako sa vzali. Ja som sa narodil začiatkom roku 1939. Bývali sme v Anglicku a rodičia ma už od detstva brávali na naše zhromaždenia. Veľmi sa mi páčila teokratická škola zvestovateľskej služby. Až dodnes si pamätám na svoju prvú úlohu. Museli mi pristaviť debničku, aby som vôbec videl ponad rečnícky pult. Mal som len šesť rokov, a keď som uvidel všetkých tých dospelých v sále, dostal som veľkú trému.

Otec mi na kartičku napísal krátku kázeň a tú som potom používal vo zvestovateľskej službe. Prvýkrát som išiel sám do služby z domu do domu, keď som mal len osem rokov. Keď si domáci prečítal kartičku a zobral si knihu „Boh nech je pravdivý“, bol som od radosti celý bez seba. Hneď som sa rozbehol po ulici za otcom, aby som mu to povedal. Služba a zhromaždenia mi prinášali radosť a postupne vo mne rástla túžba slúžiť Jehovovi celým časom.

Keď mi otec vybavil predplatné časopisu Strážna veža, pravda začala ešte viac pôsobiť na moje srdce. Nevedel som sa dočkať, kedy dostanem poštou ďalšie číslo. Moja dôvera v Jehovu rástla a rozhodol som sa, že mu zasvätím svoj život.

V roku 1950 sme spolu s rodičmi cestovali ako delegáti do New Yorku na zjazd „Vzrast teokracie“. Téma dňa vo štvrtok 3. augusta bola „Misionársky deň“. Brat Carey Barber, ktorý neskôr slúžil ako člen vedúceho zboru, mal v ten deň prejav ku krstu. Keď položil uchádzačom o krst na konci svojho prejavu dve otázky, vstal som a povedal: „Áno!“ Hoci som mal len 11 rokov, uvedomoval som  si, aký dôležitý krok robím. Ale bál som sa vojsť do vody, lebo som ešte nevedel plávať. Môj strýko išiel so mnou až k bazénu a uistil ma, že sa nemám čoho báť. A mal pravdu. Všetko sa odohralo tak rýchlo, že som sa nohami ani nedotkol dna bazéna. Bratia si ma podávali z rúk do rúk. Jeden ma pokrstil a druhý ma vyložil z bazéna. Od toho významného dňa Jehova stále urovnáva moje chodníky.

Po škole som chcel začať s priekopníckou službou, ale učitelia na mňa naliehali, aby som išiel na vysokú školu. Podľahol som ich tlaku a začal som chodiť na univerzitu. Ale čoskoro som si uvedomil, že sa nemôžem naplno venovať štúdiu a zároveň zostať duchovne silný. Preto som sa rozhodol, že zo školy odídem. Pomodlil som sa k Jehovovi a napísal som vedeniu školy úctivý list, že odchádzam zo školy. Bolo to na konci prvého ročníka. S plnou dôverou v Jehovu som ihneď začal slúžiť ako priekopník.

So službou som začal v júli 1957 v meste Wellingborough. Spýtal som sa bratov v londýnskom Bételi, ku ktorému skúsenému priekopníkovi by som sa mohol pripojiť. Začal som spolupracovať s Bertom Vaiseym, od ktorého som sa veľa naučil. Bol to horlivý zvestovateľ a pomohol mi dobre si plánovať službu. V našom zbore bolo len šesť starších sestier, brat Vaisey a ja. Musel som sa dobre pripraviť na každé zhromaždenie. Vďaka tomu som mohol často hovoriť o svojej viere a posilňovať si dôveru v Jehovu.

Keďže som odmietol nastúpiť na vojenskú službu, strávil som krátky čas vo väzení. Po návrate z väzenia som stretol Barbaru, ktorá slúžila ako zvláštna priekopníčka. Vzali sme sa v roku 1959 a boli sme ochotní ísť, kamkoľvek nás bratia pošlú. Naším prvým pôsobiskom bolo grófstvo Lancashire v severozápadnom Anglicku. V januári 1961 som bol pozvaný do školy služby Kráľovstva, ktorá sa konala v londýnskom Bételi a trvala mesiac. Po skončení školy som sa dozvedel, že som bol vymenovaný za krajského dozorcu. Veľmi ma to prekvapilo. Dva týždne ma v Birminghame školil skúsený krajský dozorca a tu sa už ku mne pripojila aj Barbara. Po tomto školení sme začali s krajskou službou v grófstvach Lancashire a Cheshire.

V auguste 1962 sme boli práve na dovolenke, keď nás prekvapil list z pobočky. A čo bolo v jeho prílohe? Prihlášky do školy Gileád! Najprv sme sa vrúcne pomodlili a potom sme vyplnili formuláre a čo najskôr sme ich poslali do pobočky. O päť mesiacov sme už boli na ceste do Brooklynu v New Yorku a mali sme pred sebou desaťmesačný kurz biblického vzdelávania v 38. triede školy Gileád.

V škole Gileád sme nielenže dôkladne študovali Božie Slovo, ale veľa sme sa naučili aj o tom, ako je Boží ľud organizovaný, a tiež  o tom, ako naši bratia a sestry na celom svete slúžia Jehovovi. A keďže sme ešte nemali ani 25 rokov, veľa sme sa naučili aj od našich spolužiakov. Mal som tú česť každý deň spolupracovať v Bételi s bratom Fredom Ruskom, ktorý bol jedným z našich inštruktorov. Pomohol mi pochopiť jednu dôležitú vec – že keď dávam radu, musí byť vždy pevne založená na Božom Slove. Medzi našimi inštruktormi boli takí skúsení bratia ako Nathan Knorr, Frederick Franz a Karl Klein. A nezabudnuteľný dojem na nás urobil aj pokorný brat Macmillan, ktorý nám rozprával o tom, ako Jehova viedol svoj ľud v čase skúšok v rokoch 1914 až 1919.

Pred skončením školy nám brat Knorr oznámil, že sme boli pridelení do Burundi v Afrike. Hneď sme utekali do bételovej knižnice, našli sme si Ročenku a hľadali sme, koľko je v Burundi zvestovateľov. Ale žiadny údaj o Burundi sme tam nenašli. Uvedomili sme si, že odchádzame na panenské územie, ktoré ležalo na kontinente, o ktorom sme skoro nič nevedeli. Veľmi nás to rozrušilo. Upokojili sme sa až po vrúcnej modlitbe.

Keď sme prišli do Burundi, všetko sa úplne odlišovalo od toho, na čo sme boli zvyknutí – podnebie, kultúra i jazyk. Museli sme sa naučiť po francúzsky. Stáli sme aj pred otázkou, kde budeme bývať. Po dvoch dňoch od nášho príchodu sa u nás zastavil jeden z našich spolužiakov Harry Arnott, ktorý sa vracal do Zambie. Pomohol nám nájsť bývanie, ktoré sa stalo naším prvým misionárskym domovom. Čoskoro sme sa však stretli s odporom zo strany imigračných úradníkov, ktorí nevedeli nič o Jehovových svedkoch. Práve sme sa začínali tešiť zo služby na novom mieste, keď nás úradníci informovali, že tam nemôžeme zostať bez platného pracovného povolenia. Žiaľ, museli sme z Burundi odísť a opäť si zvykať na novú krajinu, v tomto prípade Ugandu.

Z cesty do Ugandy sme mali obavy, lebo sme nemali víza. Ale vložili sme dôveru v Jehovu a vďaka tomu sme sa upokojili. Pomohol nám jeden brat z Kanady, ktorý slúžil v Ugande, lebo tam bolo málo zvestovateľov. Vysvetlil našu situáciu úradníkovi z imigračného  úradu, a tak sme dostali niekoľko mesiacov na to, aby sme si vybavili povolenie na pobyt. Tento ústretový postoj úradov bol pre nás dôkazom, že Jehova nám pomáha.

Situácia v Ugande bola úplne iná ako v Burundi. Zvestovateľská činnosť bola už rozbehnutá, hoci v celej krajine bolo len 28 svedkov. V obvode sme nachádzali veľa ľudí, ktorí hovorili po anglicky. Ale zakrátko sme si uvedomili, že keď chceme, aby naši záujemcovia duchovne napredovali, musíme sa naučiť aspoň jeden z mnohých domorodých jazykov. Začali sme zvestovať v Kampale a okolí, kde sa hovorí jazykom luganda, a tak sme sa rozhodli, že sa naučíme tento jazyk. Trvalo to niekoľko rokov, kým sme sa ním naučili plynule hovoriť. Ale mali by ste vidieť tie výsledky, ktoré to prinieslo v službe! Vďaka tomu sme lepšie chápali, v čom potrebujú naši záujemcovia pomoc. A oni nám otvárali svoje srdcia a my sme sa dozvedali, ako vnímajú to, čo sa učia.

Vždy sme mali radosť, keď sme našli pokorných ľudí, ktorí priaznivo reagovali na pravdu. Naša radosť sa ešte znásobila, keď sme dostali nečakané pozvanie do krajskej služby, ktorá zahŕňala celú krajinu. Bratia z kenskej pobočky nás požiadali, aby sme sa vydali na prieskumné „safari“ a našli vhodné miesta, kam by mohli byť pridelení zvláštni priekopníci, ktorí by tam začali rozsievať semená pravdy. Na týchto cestách nám prejavili mimoriadnu pohostinnosť viacerí ľudia, ktorí nikdy nestretli Jehovových svedkov. Privítali nás veľmi priateľsky a dokonca nám pripravili jedlo.

Potom sme sa vydali na ďalšie „safari“. Cestoval som dva dni vlakom z Kampaly do kenského prístavu Mombasa a odtiaľ loďou na Seychely, skupinu ostrovov v Indickom oceáne. Neskôr, od roku 1965 do roku 1972, tam so mnou pravidelne chodievala aj Barbara. Počas toho obdobia sa z dvoch osamotených zvestovateľov stala skupina a potom prekvitajúci zbor. Na iných „safari“ som navštívil bratov v Eritrei, Etiópii a Sudáne.

V tom čase došlo v Ugande k vojenskému prevratu a politická situácia sa tam prudko zhoršila. Nasledovali roky teroru, počas ktorých som si jasne uvedomil, aké múdre je poslúchať biblický príkaz: „Splácajte cisárove veci cisárovi.“ (Mar. 12:17) Všetci cudzinci žijúci v Ugande sa museli zaregistrovať na policajnej stanici v blízkosti svojho bydliska. Okamžite sme poslúchli. O niekoľko dní som išiel autom ešte s jedným misionárom po Kampale, keď nás zastavila tajná polícia. Srdce nám bilo až v hrdle! Obvinili nás, že sme špióni, a odviedli nás na hlavnú policajnú stanicu. Tam sme policajtom vysvetlili, že sme mierumilovní misionári. Povedali sme im, že sme sa už zaregistrovali, ale bolo to, ako keby sme hádzali hrach na stenu. S ozbrojeným sprievodom nás eskortovali na policajnú stanicu v blízkosti nášho misionárskeho domova. Úradník, ktorý nás tam predtým zaregistroval, nás spoznal a prikázal, aby nás vojaci prepustili. Spadol nám kameň zo srdca.

V tých dňoch sme často zažívali napäté chvíle, najmä keď nás na vojenských cestných zátarasách zastavili opití vojaci. Vždy  sme sa pomodlili, a keď nám dovolili pokračovať v ceste, pocítili sme vnútorný pokoj. Je smutné, že v roku 1973 dostali všetci zahraniční misionári príkaz opustiť Ugandu.

Opäť sme museli začínať na novom mieste, tentoraz na Pobreží Slonoviny. Bola to pre nás obrovská zmena. Museli sme si zvykať na úplne novú kultúru, znovu oprášiť francúzštinu, lebo s angličtinou sme si tu veľmi nepomohli, a prispôsobiť sa spolunažívaniu s misionármi z iných krajín. Keď sme videli, ako pokorní a úprimní ľudia rýchlo reagujú na dobrú správu, znovu nás to presvedčilo, že Jehova je s nami. Zažili sme, ako Jehova urovnáva naše chodníky, lebo sme mu dôverovali.

Potom Barbara náhle ochorela a zistili jej rakovinu. Podnikli sme viacero ciest do zahraničia, kde Barbara absolvovala špecializovanú liečbu. Napriek tomu bolo v roku 1983 jasné, že nebudeme môcť pokračovať v našej službe v Afrike. Bolo to pre nás obrovské sklamanie.

Vrátili sme sa do Anglicka a začali sme slúžiť v londýnskom Bételi. Barbarin stav sa však zhoršoval a nakoniec zomrela. Rodina Bétel mi bola veľkou oporou. Zvlášť jeden manželský pár mi pomohol zniesť túto stratu a naďalej dôverovať Jehovovi. Časom som stretol jednu sestru, ktorá chodila pomáhať do Bételu a predtým slúžila ako zvláštna priekopníčka. Ann milovala Jehovu a bolo zjavné, že je duchovným človekom. Vzali sme sa v roku 1989 a odvtedy slúžime v londýnskom Bételi.

V rokoch 1995 až 2018 som mal možnosť slúžiť ako zástupca svetového ústredia (predtým zónový dozorca) a navštívil som takmer 60 krajín. V každej z nich som videl živý dôkaz toho, ako Jehova žehná svojich služobníkov bez ohľadu na to, za akých okolností mu slúžia.

Na jednej zo svojich ciest som sa v roku 2017 opäť dostal do Afriky. Mal som veľkú radosť, že som mohol vziať Ann do Burundi. Obaja sme žasli nad vzrastom v tejto krajine. Presne na tej istej ulici, kde som v roku 1964 zvestoval z domu do domu, stojí teraz krásny domov Bétel, odkiaľ sa bratia starajú o viac ako 15 500 zvestovateľov.

Keď som si prezrel plán návštevy pobočiek na rok 2018, zajasal som od radosti. Na zozname krajín bolo Pobrežie Slonoviny. Po príchode do Abidžanu, najväčšieho mesta krajiny, som mal pocit, že som sa vrátil domov. V Bételi som si prechádzal telefónny zoznam, či nenájdem nejaké známe meno. Zistil som, že vedľa nás býva brat Sossou. Tak sa volal brat, ktorého som kedysi poznal. Keď som pôsobil v Abidžane, slúžil ako mestský dozorca. Ale nebol to on. Bol to iný Sossou – jeho syn.

Jehova dodržal svoje slovo. Zažil som veľa ťažkostí, ale vždy sa mi potvrdilo, že keď dôverujem Jehovovi, on urovná moje chodníky. Teším sa na to, že budem kráčať večne po chodníku, ktorý vedie do žiarivej budúcnosti v Božom novom svete. (Prísl. 4:18)