KRITICI Biblie dlho popierali pravdivosť biblickej správy v knihe Daniel o existencii kráľa Balsazára. (Dan. 5:1) Tento názor zastávali preto, lebo archeológovia nenašli žiadny dôkaz, že skutočne žil. To sa však v roku 1854 zmenilo. Prečo?

V tom roku britský konzul J. Taylor preskúmal ruiny starovekého mesta Ur na území terajšieho južného Iraku. V jednej veľkej veži objavil niekoľko hlinených valcov. Mali dĺžku asi 10 centimetrov a boli popísané klinovým písmom. Nápis na jednom valci obsahoval aj modlitbu za dlhý život babylonského kráľa Nabonida a jeho najstaršieho syna Balsazára. Kritici museli uznať: Je to dôkaz, že Balsazár existoval.

Biblia však nehovorí len o tom, že Balsazár žil, ale aj o tom, že bol kráľom. Kritici to opäť spochybňovali. Napríklad anglický vedec William Talbot, ktorý žil v 19. storočí, napísal, že niektorí pisatelia považujú „Bel-sar-ussura [Balsazára] za spoluvládcu jeho otca Nabonida. Ale neexistuje pre to ani najmenší dôkaz.“

Tento spor bol vyriešený, keď z nápisu na inom hlinenom valci vyplynulo, že Balsazárov otec Nabonid bol niekedy celé roky mimo Babylona. Kto vládol počas jeho neprítomnosti? Encyclopaedia Britannica hovorí: „Keď Nabonid odišiel do inej krajiny, zveril Balsazárovi trón a väčšiu časť vojska.“ Teda Balsazár bol spoluvládcom svojho otca a v jeho neprítomnosti vládol v Babylone. Archeológ a odborník na jazyky Alan Millard v tejto súvislosti vyhlásil, že je úplne v poriadku, keď „kniha Daniel označuje Balsazára za ‚kráľa‘“.

Samozrejme, hlavný dôvod, prečo Boží služobníci považujú knihu Daniel za spoľahlivú, je to, že je súčasťou Biblie, ktorá bola napísaná pod vplyvom Božieho ducha. (2. Tim. 3:16)