Raz, keď bol Ježiš za hranicami Izraela, v rímskej provincii Sýria, požiadala ho jedna Grékyňa o pomoc. Ježiš jej odpovedal znázornením, v ktorom pripodobnil Nežidov ku psíkom. Podľa mojžišovského Zákona boli psy nečisté zvieratá. (3. Mojžišova 11:27) Ale chcel tým Ježiš túto ženu a Nežidov uraziť?

To určite nie. Ježiš tým chcel vysvetliť, že v tom čase bolo jeho úlohou pomáhať hlavne Židom. Preto tejto žene povedal: „Nie je správne vziať chlieb deťom a hodiť ho psíkom.“ ​(Matúš 15:21–26; Marek 7:26) Pre Grékov a Rimanov boli psy obľúbení domáci miláčikovia. Žili s nimi v domoch a hrávali sa s nimi deti. A tak keď Ježiš hovoril o psíkoch, vytvorilo to milú a príjemnú predstavu. Grékyňa to pochopila a povedala: „Áno, Pane; ale aj psíci jedia z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov.“ ​(Matúš 15:27, 28)

Loď, na ktorej sa apoštol Pavol plavil do Itálie, zápasila so silným protivetrom. Keď sa zastavili na Kréte, apoštol Pavol radil, aby ďalšiu plavbu odložili na neskôr. (Skutky 27:9–12) Čo ho k tomu viedlo?

Námorníci v staroveku veľmi dobre vedeli, že plavba po Stredozemnom mori je v zimných mesiacoch veľmi nebezpečná. Od polovice novembra do polovice marca bolo toto more pre plavby uzavreté. Plavba, o ktorej hovoril apoštol Pavol, sa uskutočnila v septembri alebo v októbri. Rímsky spisovateľ Vegetius vo svojej knihe Epitome of Military Science (Vojenské umenie v skratke) o plavbe po Stredozemnom mori uvádza: „Niektoré mesiace sú veľmi dobré, iné sú riskantné a zvyšok je úplne nevhodný.“ Podľa Vegetia bola plavba bezpečná od 27. mája do 14. septembra. Ale v období od 15. septembra do 11. novembra a od 11. marca do 26. mája bola nebezpečná. Keďže apoštol Pavol bol skúsený cestovateľ, určite o tom vedel. Zrejme o tom vedeli aj kapitán a majiteľ lode, no napriek tomu radu apoštola Pavla neprijali. Plavba sa nakoniec skončila stroskotaním. (Skutky 27:13–44)