NATALIA a jej deväťročný syn Aslan sedia schúlení vedľa Zariny a jej dvanásťročnej dcérky Anželiky. Spolu s nimi v jednej miestnosti sedí na zemi vyše 1 000 detí a dospelých pod dohľadom po zuby ozbrojených útočníkov.

V to ráno, 1. septembra 2004, sa v Beslane, malom meste v Severnom Osetsku, ktoré je časťou Ruskej federácie, zhromaždili pred školou deti s rodičmi, aby spolu oslávili začiatok školského roku. Zrazu medzi nich vtrhlo viac ako 30 ozbrojencov, pričom niektorí z nich boli opásaní výbušninami. Začali strieľať do vzduchu a s krikom nahnali vydesený dav do telocvične, v ktorej potom rozmiestnili nálože.

Začali sa tri dni vyjednávania medzi útočníkmi a ruskými ozbrojenými silami. „Nikdy som sa toľko nemodlila,“ hovorí Natalia, ktorá vtedy študovala Bibliu s Jehovovými svedkami.

Boli horúce letné dni a v telocvični bolo neznesiteľne dusno. Na druhý deň rukojemníci nedostali ani jedlo, ani vodu a na tretí deň niektorí začali piť moč a jesť kvety, ktoré deti priniesli učiteľom. Natalia rozpráva: „Chlapec, ktorý sedel vedľa nás, mi do dlane vložil list. Roztrhla som ho na dve polovice — jednu som dala Anželike a druhú Aslanovi.“

Neskôr na tretí deň vypukol chaos. Natalia hovorí: „Odhodil ma výbuch. Miestnosť zaplnil hustý dym a rozpútala sa streľba.“ Počas prestrelky medzi vojakmi a teroristami sa Natalii a Aslanovi podarilo odplaziť preč. Miestny Osetínec menom Alan ich odtiahol do bezpečia. Mnohým z rukojemníkov sa však uniknúť nepodarilo.

Zomreli stovky detí a dospelých, vrátane Anželiky. Ešte niekoľko týždňov po incidente bolo v Beslane počuť plač a vzlyky. Z Nataliinho bytu je výhľad na starú školu a Aslan ani po tom, čo neďaleko postavili novú, nedokázal vojsť dnu. Dokonca sa nechodil ani von hrať. Natalia vraví: „Prosili sme Jehovu, aby mu pomohol prekonať strach.“ Až časom nadobudol odvahu vrátiť sa do školy.

Pre Nataliu bolo skúškou chodiť na zhromaždenia do sály Kráľovstva Jehovových svedkov. Vysvetľuje: „Vždy, keď som bola v miestnosti s množstvom ľudí, nemohla som sa ubrániť pocitu, že budovu niekto napadne. Stále som sa modlievala, aby sa nič zlé nestalo. Po nejakom čase som však na zhromaždenia prestala chodiť. Okrem toho som bojovala s výčitkami, že my sme prežili, a iní nie.“

Natalia rozpráva: „Členovia zboru mi neprestali pomáhať a som im za to vďačná. Každé tri dni ma s neochvejnou pravidelnosťou navštevovala jedna Jehovova svedkyňa menom Tatiana. Neskôr priviedla aj inú svedkyňu, Ulianu, ktorá bola veľmi láskavá, taktná a veľmi dobre poznala Bibliu. Pochválila ma za to, aké úsilie som vynakladala, a s pochopením ma počúvala.

Uliana mi prečítala z 2. Korinťanom 1:9 slová apoštola Pavla, ktorý po tom, čo zažil v Ázii, povedal: ‚Cítili sme na sebe, že sme prijali rozsudok smrti.‘ Prečítala mi tiež Izaiáša 40:31: ‚Tí, ktorí dúfajú v Jehovu, znovu získajú silu. Vznesú sa na krídlach ako orly.‘ Také biblické texty spolu s citovou oporou, ktorú mi poskytovala Uliana a iní, ma posilnili natoľko, že som aj s mojimi deťmi opäť začala chodiť na zhromaždenia. No ešte stále sa v sále cítim nesvoja.“

Natalia a jej deti sa dali v roku 2009 pokrstiť ako Jehovovi svedkovia. Aj Zarina sa stala Jehovovou svedkyňou a teší sa, že keď nastane vzkriesenie, privíta Anželiku na krásnej a pokojnej zemi, nad ktorou bude vládnuť Božie Kráľovstvo. (Matúš 6:9, 10; Skutky 24:15) Natalia s deťmi stále býva pri zničenej telocvični, ale hrozná tragédia, ktorú zažili, ich už neprenasleduje. Natalia hovorí: „Dnes už konečne dokážem o tom dni hovoriť bez horkosti a strachu. Boh nám pomáha zaceliť rany.“