Keď boli vaše deti ešte malé, hovorili vám všetko. Teraz, keď dospievajú, vám už nehovoria nič. Keď sa s nimi snažíte rozprávať, odpovedajú vám úsečne alebo vyvolajú hádku, ktorá váš pokojný príbytok premení na bojisko.

No umeniu komunikovať so svojím dospievajúcim dieťaťom sa môžete naučiť. Najskôr však pouvažujme nad dvoma faktormi, ktoré môžu tento problém zhoršovať.

Túžba po nezávislosti. Aby sa vaše dieťa stalo zodpovedným dospelým, postupne si musí akoby presadnúť zo sedadla spolujazdca na sedadlo vodiča a naučiť sa jazdiť po nebezpečných cestách života. No niektorí dospievajúci chcú mať viac slobody, ako by mali mať, a, naopak, niektorí rodičia poskytujú svojim deťom menej slobody, než by mohli. Následný súboj „kto z koho“ môže spôsobiť, že rodičia i deti budú prežívať naozaj krušné chvíle. „Rodičia sa mi snažia nalinkovať v živote úplne všetko,“ sťažuje sa 16-ročný Brad. * „Ak mi do osemnástich nedajú viac voľnosti, odídem z domu!“

Abstraktné uvažovanie. Zatiaľ čo malé deti prirodzene uvažujú v konkrétnych, čierno-bielych pojmoch, mnohí dospievajúci dokážu chápať, že veci nie sú len čierne alebo biele. To je dôležitý aspekt abstraktného uvažovania a mladému človeku pomáha rozvinúť si zdravý úsudok. Dieťa vníma spravodlivosť zjednodušene, akoby sa dala vyjadriť matematickým vzorcom: ‚Mama rozlomila keksík napoly a polovicu dala mne a polovicu bratovi.‘ Dospievajúci si však uvedomujú, že to nie je až také jednoduché. Napokon, spravodlivé zaobchádzanie nie vždy znamená rovnaký prístup a rovnaký prístup nie je vždy spravodlivý. Abstraktné uvažovanie umožňuje vášmu dospievajúcemu dieťaťu popasovať sa s takýmito zložitými otázkami. Má to ale jeden háčik. Môže to spôsobiť, že sa bude pasovať aj s vami.

Kedykoľvek je to možné, voľne sa rozprávajte. Využívajte neformálne príležitosti. Napríklad niektorí rodičia zistili, že dospievajúci sa skôr otvoria pri spoločnej práci alebo pri jazde autom, keď sú po boku rodiča, nie tvárou v tvár. (Biblická zásada: 5. Mojžišova 6:6, 7)

Nehovorte rozvláčne. Nemusíte každú vec rozoberať do najmenšieho detailu. Povedzte to, čo je podstatné... a skončite. Väčšinu toho, čo ste povedali, si vaše dieťa „vypočuje“ neskôr, keď bude osamote a bude môcť pouvažovať o vašich slovách. Dajte mu na to možnosť. (Biblická zásada: Príslovia 1:1–4)

Počúvajte a reagujte pružne. Pozorne svoje dieťa počúvajte a neprerušujte ho. Tak získate o jeho probléme ucelený obraz. Potom reagujte rozumne. Ak sa neústupčivo držíte pravidiel, vaše dieťa bude v pokušení hľadať možnosti, ako ich obísť. „V takom prípade deti žijú dvojakým životom,“ varuje kniha Staying Connected to Your Teenager. „Svojim rodičom hovoria, čo chcú počuť, a keď ich rodičia nevidia, robia si, čo chcú.“ (Biblická zásada: Filipanom 4:5)

Zostaňte pokojní. „Keď sa v niečom nezhodneme, moja mama sa urazí na všetko, čo poviem,“ hovorí dospievajúca Kari. „To ma rozčúli a rozhovor sa zvrhne na hádku.“ Miesto toho, aby ste zareagovali prehnane, povedzte niečo, čím dáte najavo, že chápete, ako sa vaše dieťa cíti. Napríklad namiesto toho, aby ste povedali: „Ja mať tvoje problémy!“, povedzte: „Vidím, že ťa to veľmi znepokojuje.“ (Biblická zásada: Príslovia 10:19)

Pokiaľ je to len možné, nediktujte svojim deťom, ale veďte ich. Schopnosť uvažovať abstraktne je ako svalstvo, ktoré treba trénovať. A tak keď vaše dieťa stojí pred problémom, „netrénujte“ miesto neho. Dajte mu možnosť, aby samo navrhlo nejaké riešenia. Keď spolu prediskutujete niekoľko možností, môžete povedať: „To je niekoľko riešení. Nechaj si ich deň-dva prejsť hlavou a potom sa môžeme znovu porozprávať o tom, ktoré sa ti zdá najlepšie a prečo.“ (Biblická zásada: Hebrejom 5:14)