JEŽIŠ založil kresťanstvo a jeho nasledovníci ho šírili do iných krajín v čase, keď bola pri moci Rímska ríša. O jej existencii dodnes svedčia rímske cesty, akvadukty a pamiatky, ktoré sa zachovali v mnohých krajinách vrátane Británie, Egypta, ale aj Slovenska. Tieto objekty sú skutočné. Pripomínajú nám, že Ježiš a jeho apoštoli boli skutoční ľudia a že ani ich slová a skutky nie sú vymyslené. Ak sa napríklad vydáte po starovekej ceste Via Appia, zrejme pôjdete tou istou cestou, ktorou šiel apoštol Pavol do Ríma. (Skutky 28:15, 16)

V biblickej správe o Ježišovi a jeho učeníkoch nachádzame množstvo zmienok o historických udalostiach, ktoré sa stali v prvom storočí. Všimnite si, ako jeden z pisateľov Biblie, Lukáš, presne vymedzil rok, keď sa  odohrali dve mimoriadne dôležité udalosti — Ján Krstiteľ začal svoju službu a Ježiš sa dal pokrstiť, čím sa stal Kristom, teda Mesiášom. Lukáš napísal, že to bolo „v pätnástom roku panovania cézara Tibéria [29 n. l.], keď bol Pontský Pilát miestodržiteľom Judey a Herodes oblastným vládcom Galiley“. (Lukáš 3:1–3, 21) Zmienil sa tiež o štyroch ďalších vysoko postavených ľuďoch — o Filipovi (Herodesovom bratovi), Lysaniášovi, Annášovi a Kaifášovi. Existenciu týchto siedmich ľudí potvrdzujú svetskí historici. Pozrime sa teraz bližšie na Tibéria, Piláta a Herodesa.

Cézar Tibérius je dobre známy a jeho podobizeň zachytávajú umelecké diela. Rímsky senát ho vyhlásil za cisára 15. septembra roku 14 n. l., keď mal Ježiš asi 15 rokov.

Pontský Pilát sa spolu s Tibériom menovite objavuje v správe, ktorú zostavil rímsky historik Tacitus krátko po dopísaní Biblie. Tacitus v súvislosti so slovom „kresťan“ napísal: „Christus [Kristus], od ktorého mena je toto označenie odvodené, podstúpil za vlády Tibéria najvyšší trest z rúk jedného z našich prokurátorov, Pontského Piláta.“

Herodes Antipas je známy tým, že vybudoval mesto Tiberias pri Galilejskom mori. Tam si postavil aj sídlo. Pravdepodobne v Tiberiase dal sťať Jána Krstiteľa.

Biblia sa tiež zmieňuje o významných udalostiach z čias Rímskej ríše. V súvislosti s časom Ježišovho narodenia sa v nej píše: „V tých dňoch vyšlo od cézara Augusta nariadenie, aby bola spísaná celá obývaná zem. (Tento prvý súpis sa konal, keď bol sýrskym miestodržiteľom Cyrénius.) A všetci ľudia cestovali, aby sa dali zapísať, každý do svojho mesta.“ ​(Lukáš 2:1–3)

O Cyréniovi sa zmieňuje tak Tacitus, ako aj Josephus Flavius, židovský historik z prvého storočia. O tom, že sa takéto sčítania robili, svedčí výnos istého rímskeho miestodržiteľa, ktorý sa nachádza v Britskej knižnici. Píše sa v ňom: „Keďže nastal čas na sčítanie ľudu v každom dome, je nevyhnutné prinútiť všetkých, ktorí z akéhokoľvek dôvodu sídlia mimo svojich provincií, aby sa vrátili do svojich domovov.“

Okrem toho Biblia spomína „veľký hlad... za [rímskeho cisára] Klaudia“. (Skutky 11:28) Túto správu potvrdzuje Josephus  slovami: „V tom čase ich sužoval hlad a mnoho ľudí zomrelo.“

Navyše, v Skutkoch 18:2 je uvedené, že „Klaudius prikázal, aby všetci Židia odišli z Ríma“. To dosvedčuje Klaudiov životopis, ktorý okolo roku 121 n. l. napísal rímsky historik Suetonius. Podľa jeho slov Klaudius „vykázal z Ríma všetkých Židov“, keďže z nepriateľstva voči kresťanom „stále vyvolávali nepokoje“.

Biblia sa zmieňuje aj o tom, že približne v čase spomenutého hladu sa Herodes Agrippa „odial kráľovským rúchom“ a predniesol pred ľudom reč. Ľud s obdivom volal: „To je boží hlas, a nie ľudský!“ V Biblii sa píše, že nato Agrippu „zožierali... červy, až skonal“. (Skutky 12:21–23) O tejto udalosti podal správu aj Josephus, pričom uviedol ďalšie detaily. Napísal, že Agrippa predniesol svoj prejav v odeve, „ktorý bol celý strieborný“. Uviedol tiež, že ‚v Agrippovom bruchu prepukla nesmierna bolesť, ktorá začala tým najhorším možným spôsobom‘. O päť dní, napísal Josephus, Herodes zomrel.

Biblia okrem toho obsahuje pozoruhodné proroctvá, ktoré boli napísané za čias Ríma a ktoré sa v tomto období aj splnili. Napríklad keď Ježiš prišiel do Jeruzalema, zaplakal nad ním a predpovedal, akým spôsobom ho rímske vojská zničia. „Prídu na teba dni, keď tvoji nepriatelia postavia okolo teba opevnenie z ostrých kolov,“ povedal. „Nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nerozoznalo čas, keď si bolo skúmané.“ ​(Lukáš 19:41–44)

Ježišovi nasledovníci však mali dostať možnosť uniknúť. Akým spôsobom? Ježiš im dal vopred konkrétne pokyny: „Keď uvidíte Jeruzalem obklopený utáborenými vojskami, tak vedzte, že sa priblížilo jeho spustošenie. Nech potom tí, čo sú v Judei, utekajú na vrchy, a tí, čo sú v jeho strede, nech odídu.“ ​(Lukáš 21:20, 21) Ježišovi nasledovníci si mohli klásť otázku: ‚Ako unikneme z obliehaného mesta?‘

Josephus podáva správu o tom, čo sa stalo. Keď v roku 66 n. l. prišiel rímsky miestodržiteľ vziať z chrámovej pokladnice daňové nedoplatky, židovských vzbúrencov to vyprovokovalo, zmasakrovali rímske vojsko a vlastne vyhlásili nezávislosť. Ešte v tom istom roku Cestius Gallus, rímsky miestodržiteľ Sýrie, pritiahol s 30 000 vojakmi k Jeruzalemu, kde práve prebiehal náboženský sviatok. Rýchlo prenikol cez okrajové časti mesta a dokonca začal podkopávať chrámový múr, za ktorým sa vzbúrenci ukrývali. No potom bez zjavného dôvodu odtiahol! Medzi Židmi to vyvolalo eufóriu a napadli jeho ustupujúce vojsko.

Hoci bol tento vývoj udalosti prekvapujúci, verní kresťania sa nedali oklamať. Uvedomili si, že boli očitými svedkami splnenia úžasného Ježišovho proroctva: Mesto bolo obkolesené utáborenými vojskami! Ale keďže vojská teraz odtiahli, verní kresťania využili túto príležitosť, aby unikli. Mnohí šli do Pelly, politicky neutrálneho mesta vo vrchoch za Jordánom, kde žili pohania.

Čo sa stalo s Jeruzalemom? Rímske vojsko sa vrátilo pod vedením Vespaziána a jeho syna Tita, tentoraz v počte 60 000 vojakov, a pritiahli k mestu pred sviatkom Pesach roku 70 n. l. Tak sa obyvatelia mesta i tí, ktorí prišli na sviatok, ocitli v pasci. Rímske jednotky povytínali stromy v okolí a postavili múr z ostrých kolov — presne tak, ako predpovedal Ježiš. Približne po piatich mesiacoch mesto padlo.

Titus svojim vojakom prikázal, aby zachovali chrám. No istý vojak ho podpálil fakľou. Chrám bol rozborený a nezostal z neho kameň na kameni, čím sa úplne splnilo Ježišovo proroctvo. Podľa Josepha asi 1 100 000 Židov a prozelytov zahynulo, prevažne na hlad a mor, a ďalších 97 000 bolo odvle čených do zajatia. Mnohí boli poslaní do Ríma ako otroci. Keď dnes navštívite Rím, môžete si pozrieť známe Koloseum, ktoré Titus dokončil po svojom ťažení v Judei. Môžete tiež vidieť Titov víťazný oblúk, ktorý pripomína dobytie Jeruzalema. Z toho, čo bolo uvedené, je zrejmé, že biblické proroctvá sú do najmenších detailov spoľahlivé. Aké je preto dôležité, aby sme si vzali k srdcu, čo hovorí Biblia o budúcnosti!

Keď stál Ježiš pred rímskym miestodržiteľom Pontským Pilátom, zmienil sa o Kráľovstve, vláde, ktorá „nie je časťou tohto sveta“. (Ján 18:36) Ježiš tiež učil svojich nasledovníkov, aby sa o túto kráľovskú vládu modlili. „Náš Otče v nebesiach,“ povedal, „nech príde tvoje kráľovstvo. Nech sa deje tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi.“ ​(Matúš 6:9, 10) Všimnite si, že Božie Kráľovstvo zabezpečí, aby sa na zemi diala Božia vôľa, nie vôľa pyšných a ctižiadostivých ľudí.

V tomto nebeskom Kráľovstve je Kráľom Ježiš. On v súlade s Božím pôvodným predsavzatím premení zem na celosvetový raj. (Lukáš 23:43)

Kedy Božie Kráľovstvo zasiahne do vývoja udalostí na zemi? Ježiš to načrtol po svojom vzkriesení. Apoštolovi Jánovi, ktorý bol za vlády rímskeho cisára Domiciána, Titovho brata, uväznený na ostrove Patmos, povedal: „Je sedem kráľov: päť padlo, jeden je, ten ďalší ešte neprišiel, ale keď príde, musí zostať na krátku chvíľu.“ ​(Zjavenie 17:10)

Piatimi ‚kráľmi‘, ktorí padli ešte skôr, ako Ján zaznamenal tieto slová, boli ríše Egypt, Asýria, Babylon, Médo-Perzia a Grécko. Ten kráľ, ktorý „je“, teda ktorý existoval za života apoštola Jána, bol Rím. A tak zostal už len jeden: posledná svetová mocnosť v biblických dejinách. Ktorá? Ako dlho bude vládnuť? Týmito otázkami sa bude zaoberať článok v ďalšom čísle Prebuďte sa!