Dyslexia ma nezastavila

Rozpráva Michael Henborg

Tak ako moja mama, otec a traja mladší bratia, aj ja mám dyslexiu, poruchu učenia. Preto sa mi ťažko čítalo a škola bola pre mňa utrpením. Ale moja rodina i iní mi veľmi pomohli a boli pre mňa povzbudením.

PATRÍM k štvrtej generácii Jehovových svedkov v našej rodine. Čítanie, a to zvlášť čítanie Biblie a biblických publikácií, bolo u nás odjakživa dôležité. Ja a môj mladší brat Flemming sme tiež pravidelne chodili s otcom zvestovať druhým, a tak sme si ešte viac uvedomovali, aké dôležité je vedieť dobre čítať a písať.

Už ako dieťa som si čítal časopisy Strážna veža a Prebuďte sa!, hoci na prečítanie jedného som niekedy potreboval aj 15 hodín! Dal som si tiež za cieľ prečítať celú Bibliu. Prihlásil som sa aj do teokratickej školy kazateľskej služby, čo je študijný program, ktorý prebieha v zboroch Jehovových svedkov na celom svete. Študenti sa v rámci tohto programu učia dobre čítať, správne vyjadrovať a prednášať pred publikom. To všetko mi nesmierne pomáhalo bojovať s dyslexiou. Vôbec som však netušil, že budem musieť prekonať ešte veľa prekážok. Rád vám to vysvetlím.

Učím sa angličtinu

V roku 1988, keď som mal 24 rokov, som začal slúžiť ako priekopník, teda venovať sa vo zvýšenej miere zvestovaniu dobrého posolstva. Keďže v Dánsku je veľa prisťahovalcov, chcel som povedať o biblickej pravde aj im. Ale na to by som sa musel naučiť po anglicky. To sa mi zdalo veľmi ťažké. No nevzdal som sa a aj vďaka súkromným hodinám angličtiny som sa postupne zlepšoval. Tak som časom mohol hovoriť o dobrom posolstve o Božom Kráľovstve cudzincom, ktorí hovorili po anglicky a žili v mojom rodnom meste Kodaň. Samozrejme, že som robil veľa chýb, ale nedal som sa tým odradiť.

Vďaka znalosti angličtiny som mohol pomáhať pri realizácii viacerých stavebných projektov Jehovových svedkov v rôznych krajinách. Najprv som bol vyslaný do Grécka, neskôr som pomáhal pri výstavbe odbočky v Madride v Španielsku.

Keďže som sa chcel ešte viac venovať zvestovaniu, prihlásil som sa do školy služobného vzdelávania, školenia organizovaného Jehovovými svedkami. Trvá osem týždňov a môžu sa ho zúčastniť slobodní kresťanskí muži, ktorí sú ochotní slúžiť tam, kde je potrebných viac zvestovateľov dobrého posolstva. (Marek 13:10) Dostal som pozvánku absolvovať školu vo Švédsku, v triede, kde sa vyučovalo po anglicky.

Školenie sa začalo 1. septembra 1994. V rámci prípravy naň som osem mesiacov každý deň strávil štyri hodiny štúdiom angličtiny a stal som sa členom anglického zboru. Keď sa školenie začalo, robil som  všetko pre to, aby mi moja porucha nijako nebránila v pokroku. Napríklad keď inštruktori položili otázku, prihlásil som sa, aj keď som si nebol vždy istý, či pri odpovedi použijem správne slová. Po absolvovaní školy som bol vyslaný do Kodane slúžiť ako priekopník. Učenie angličtiny bola ťažká úloha, ale ešte ťažšia stála predo mnou.

Nový jazyk — tamilčina!

V decembri 1995 som bol pridelený do tamilského zboru v dánskom mestečku Herning. Zdalo sa mi, že tamilčina je jedným z najťažších jazykov. Má 31 písmen a kombináciou samohlások a spoluhlások sa tvoria zložené znaky, takže je ich takmer 250!

V zbore som mával prejavy spočiatku v dánčine a niekto ich prekladal do tamilčiny. Keď som napokon začal hovoriť po tamilsky, neviem, či mi vôbec niekto rozumel. No i tak ma taktne počúvali, hoci mnohí sa tvárili pobavene. Keďže som sa chcel učiť rýchlejšie, rozhodol som sa ísť tam, kde tamilčinou hovoria milióny ľudí — na Srí Lanku.

Keď som v októbri 1996 prišiel na Srí Lanku, krajina sa zmietala v občianskej vojne. Istý čas som býval v mestečku Vavuniya, na hranici medzi dvoma bojujúcimi stranami. Tamojší svedkovia nemali toho veľa, ale ich láska a pohostinnosť na mňa hlboko zapôsobili. Veľmi sa snažili naučiť ma po tamilsky. Miestni ľudia boli prekvapení, že ja, široko-ďaleko jediný človek zo Západu, sa snažím hovoriť s nimi v ich jazyku. Pre ich vďačnosť a pokoru sa mi s nimi ľahšie hovorilo o Biblii.

V januári 1997 som bol nútený vrátiť sa do Dánska. Nasledujúci rok som sa oženil s Camillou, ktorá slúžila ako priekopníčka. Stále ma to ťahalo na Srí Lanku, takže v decembri 1999 som sa vrátil, tentoraz s manželkou. Netrvalo dlho a študovali sme Bibliu s viacerými rodinami a jednotlivcami a chodili sme s miestnymi svedkami na ich štúdiá. Plne sme sa pohrúžili do služby i do štúdia jazyka.

V marci 2000 sme sa museli vrátiť do Dánska. Odísť od spolukresťanov a ľudí, s ktorými sme študovali Bibliu, bolo veľmi ťažké, lebo sme si k nim vytvorili blízky vzťah. Ale čakala nás ďalšia práca, ku ktorej patrilo aj naučiť sa nový jazyk.

Po tamilčine lotyština

V máji 2002 sme po štyroch rokoch manželstva dostali pozvanie slúžiť ako misionári  v Lotyšsku, ktoré leží východne od Dánska. Camilla sa naučila lotyštinu veľmi rýchlo. Už po šiestich týždňoch dokázala komunikovať! No mne to nešlo tak ľahko. Stále mám pocit, že som dosiahol len malý pokrok, hoci mi druhí veľmi pomáhali. Som však rozhodnutý nevzdať sa. *

Camilla ma oddane podporuje a obaja sa z misionárskej služby veľmi tešíme. Mali sme možnosť študovať Bibliu s mnohými vďačnými ľuďmi. Keď si neviem spomenúť na slová alebo keď nepoužijem správnu gramatiku, tunajší svedkovia a záujemcovia sa mi trpezlivo snažia porozumieť a pomôcť mi. Preto cítim väčšiu istotu, keď chodím zvestovať a keď mám prejavy na zhromaždeniach.

Možno sa spýtate, čo ma podnietilo učiť sa nové jazyky, keď je to pre mňa také náročné. Jedným slovom láska. Nie láska k jazykom, ale k ľuďom. Je to úžasné, keď môžete niekomu pomáhať, aby spoznal pravého Boha, Jehovu, a priblížil sa k nemu. A ako dosvedčia aj mnohí ďalší misionári z vlastnej skúsenosti, táto pomoc je omnoho účinnejšia, keď s ľuďmi hovoríte v ich rodnom jazyku, jazyku blízkom ich srdcu.

Za tie roky sme s manželkou pomohli viacerým ľuďom získať presné poznanie biblickej pravdy. No nie je to naša zásluha. Za dobré výsledky, ktoré sme videli, vďačíme Jehovovi. My sme vlastne len sadili semienka biblickej pravdy a polievali ich. Je to Boh, kto dáva vzrast. (1. Korinťanom 3:6)

Keď prekážka môže pomáhať

Hoci je dyslexia pre mňa prekážkou, plynú z nej aj určité výhody. Aké? Keď mám prejav v zbore, nespolieham sa až tak na poznámky, a preto mám lepší zrakový kontakt s poslucháčmi. Naplno využívam názorné príklady, ktoré sa dajú ľahko zapamätať. A tak mi táto nevýhoda do istej miery pomáha rozvíjať si vyučovacie schopnosti.

Apoštol Pavol napísal: „Boh si vyvolil slabé veci sveta, aby zahanbil silných.“ ​(1. Korinťanom 1:27) V niektorých ohľadoch som pre svoju poruchu ‚slabou vecou‘. Ale ako som sa i ja presvedčil, Jehova môže náš nedostatok vyvážiť. My si len musíme stanoviť rozumné ciele, mať skromné očakávania, modliť sa o Božieho svätého ducha a pustiť sa do toho.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 22]

FAKTY O DYSLEXII

Čo je dyslexia? Slovo „dyslexia“ pochádza z gréčtiny a znamená „narušená reč“. Je to trvalá porucha, ktorá súvisí s rečou a zvlášť sa prejavuje pri čítaní. Ľudia, ktorí trpia dyslexiou, majú zvyčajne problém rozoznať, aké hlásky prislúchajú jednotlivým písmenám. Konkrétne symptómy sa však môžu u každého jednotlivca líšiť.

Čo dyslexiu spôsobuje? Presná príčina nie je známa, no istú úlohu zohráva dedičnosť. Hoci sa pri výskume ukázalo, že dyslexia môže byť spojená s vývojom a funkciou mozgu, nesúvisí s celkovou inteligenciou ani s nezáujmom o učenie. Ľudia postihnutí dyslexiou sú často nadaní v oblastiach, kde dobré jazykové schopnosti nie sú nevyhnutné.

Ako sa dyslexia lieči? Je dôležité diagnostikovať ju čo najskôr. Jazykové schopnosti sa môžu zlepšovať, ak sa zapoja viaceré zmysly, najmä sluch, zrak a hmat. Mnohí žiaci a študenti potrebujú osobnú pomoc, aby mohli robiť pokrok vlastným tempom. Pre ťažkosti v škole budú možno potrebovať aj emocionálnu podporu. Odborná pomoc, ako aj úsilie samotného študenta trpiaceho dyslexiou mu môžu pomôcť naučiť sa dobre čítať a písať. *

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 23]

S ďalším svedkom na Srí Lanke

[Obrázok na strane 23]

S Camillou v Lotyšsku