Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Kde som prvý raz počul meno Jehova

Kde som prvý raz počul meno Jehova

Kde som prvý raz počul meno Jehova

Rozpráva Pavol Kovár

Počas silného bombardovania sa nám len-len že podarilo vbehnúť do provizórneho úkrytu. Keď sa bombardovanie zintenzívnilo a úkryt sa začal otriasať, jeden spoluväzeň sa nahlas modlil: „Ó, Jehova, zachráň nás! Pre tvoje sväté meno ťa prosím, zachráň nás!“

V TEJTO situácii som sa ocitol 8. januára 1945, keď som bol väznený ako vojnový zajatec v rakúskom meste Linz. V úkryte nás bolo asi 250 a bombardovanie sme prežili všetci. Keď sme vyšli von, všade naokolo bola spúšť. Spomínaná vrúcna modlitba mi hlboko utkvela v pamäti, hoci dodnes neviem, kto ju vyslovil. Napokon som prišiel na to, kto je Jehova, ale o tom vám rád porozprávam neskôr.

Narodil som sa 28. septembra 1921 v dome neďaleko dediny Krajné na západnom Slovensku, ktoré bolo vtedy súčasťou Československa. Rodičia boli protestanti a brali svoje náboženstvo vážne. V nedeľu ráno otec čítaval z rodinnej Biblie a mama a my štyri deti sme pozorne počúvali. Ale ani tak si nepamätám, že by otec niekedy vyslovil meno Jehova. V našej oblasti sa žilo jednoducho, ale boli sme spokojní s tým, čo sme mali.

Keď v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, ľudia boli zdesení. Mnohí si ešte živo pamätali utrpenie z prvej svetovej vojny spred asi 20 rokov. V roku 1942 som bol povolaný do slovenskej armády. Hoci oficiálne bolo Slovensko na strane Nemecka, v roku 1944 došlo k pokusu znovu nastoliť demokraciu. Keď zlyhal, bol som medzi tisícami zajatých slovenských vojakov, ktorí boli transportovaní na územie pod správou Nemecka. Dostal som sa do Gusenu, pobočky neslávne známeho koncentračného tábora Mauthausen neďaleko Linzu.

Vojnovým zajatcom

Poslali nás pracovať do továrne na lietadlá neďaleko dediny Sankt Georgen an der Gusen. Ja som robil na píle. Jedla sme mali málo a naše prídely sa ešte zmenšili v roku 1945, keď nacistické vojsko prehrávalo na všetkých frontoch. Jediné teplé jedlo, ktoré sme dostali, bolo trochu polievky. Každé ráno sem dovážali na prácu väzňov z hlavného tábora v Mauthausene. Stráže často ubili na smrť tých, ktorí boli príliš slabí a nevládali pracovať. Po ich mŕtvoly neskôr prišli iní väzni, nahádzali ich na voz a odviezli do krematória.

Napriek týmto krutým podmienkam sme neprestávali dúfať, že sa vojna onedlho skončí. Dňa 5. mája 1945, štyri mesiace po bombardovaní spomenutom v úvode, som sa zobudil na veľký hluk a vybehol som na dvor. Stráže boli preč, zbrane boli nahádzané na hromadách a brány otvorené dokorán. Videli sme, ako z druhého tábora, od ktorého nás oddeľovala lúka, utekajú oslobodení väzni ako včely z dymiaceho úľa. So slobodou prišiel aj čas odvety. Dodnes sa mi v mysli vynárajú obrazy zabíjania, ktoré vtedy nastalo.

Väzni sa mstili kápom — spoluväzňom, ktorí spolupracovali so strážami — a ubili ich na smrť. Kápovia boli často krutejší ako nacistické stráže. Videl som, ako jeden väzeň ubil kápa na smrť a pritom kričal: „Zabil mi otca! Celé to obdobie sme prežili a len pred dvoma dňami mi ho zavraždil!“ Večer už bola lúka pokrytá stovkami mŕtvol kápov a iných väzňov. Skôr než sme z tábora odišli, prezreli sme si pece a popravné nástroje, zvlášť plynové komory.

Dozvedám sa o pravom Bohu

Koncom mája 1945 som sa vrátil domov. Kým som bol preč, moji rodičia sa nielenže dozvedeli, že Boh má meno Jehova — meno, ktoré som počul v bunkri —, ale sa tiež stali Jehovovými svedkami. Krátko po návrate som spoznal Oľgu, duchovne zmýšľajúcu dievčinu, a o rok sme sa vzali. Jej zanietenosť pre biblickú pravdu ma podnietila, aby som sa ďalej učil o Jehovovi. Na jednom z posledných zjazdov predtým, ako komunistická vláda zakázala naše dielo, sme sa s Oľgou a asi 50 ďalšími dali pokrstiť v Piešťanoch vo Váhu. Časom sa nám narodili dve dcérky, Oľga a Vlasta.

Ján Sebín, svedok, ktorý pomáhal reorganizovať zvestovateľskú činnosť po druhej svetovej vojne, bol naším častým hosťom a mojím blízkym spolupracovníkom v službe. Hoci nás komunisti stále viac a viac prenasledovali, ďalej sme zvestovali. Obozretne sme ľuďom hovorili o biblickej pravde a onedlho sme mali mnoho biblických štúdií. Keď Ján z našej oblasti odišiel, s Oľgou sme tieto štúdiá viedli ďalej. Mali sme veľkú radosť, keď sme neskôr na našich zjazdoch vídali týchto drahých ľudí s ich deťmi a vnúčatami!

Zvláštna služba

V roku 1953 boli mnohí svedkovia, ktorí sa ujímali vedenia v kazateľskom diele, uväznení. Preto som bol požiadaný, aby som pomáhal pri zvestovateľskej činnosti v oblasti vzdialenej asi 150 kilometrov od nášho domu. Každý druhý týždeň som v sobotu poobede, keď som skončil v práci, nasadol na vlak a cestoval z Nového Mesta nad Váhom do Martina. Tam som vyučoval z Biblie až do noci a celú nedeľu. V nedeľu večer som cestoval vlakom späť do Nového Mesta. Docestoval som okolo polnoci a do rána som pobudol u jedných pohostinných starších manželov. Stadiaľ som šiel rovno do práce a potom v pondelok večer za rodinou do Krajného. Cez víkendy, keď som bol mimo domu, sa Oľga starala o dcérky.

Potom v roku 1956 som bol pozvaný do krajskej služby, čo znamenalo navštevovať okolité zbory a duchovne ich posilňovať. Keďže mnohí, ktorí slúžili v tomto pridelení, boli vo väzení, uvedomoval som si, že by som mal túto úlohu prijať. S manželkou sme dôverovali Jehovovi, že sa o našu rodinu postará.

V tom čase museli podľa zákona pracovať všetci občania. Ľudí bez práce považovala vláda za príživníkov a posielala do väzenia. Preto som neodišiel zo zamestnania. Dva víkendy v mesiaci som bol s rodinou a venoval som sa duchovným a iným činnostiam a počas ďalších dvoch víkendov som bol na návšteve niektorého zo šiestich najbližších zborov v našom kraji.

Výroba literatúry počas zákazu

Krajskí dozorcovia sa mali starať o to, aby každý zbor v ich kraji mal biblickú literatúru. Spočiatku sa časopisy prepisovali hlavne ručne alebo na písacom stroji. Neskôr sa nám podarilo získať negatívy Strážnych veží a poslať ich do zborov. Časopisy sa potom rozmnožovali na fotografický papier. Keďže bratia pri nákupe veľkého množstva takéhoto papiera mohli vyvolať podozrenie, museli byť odvážni a obozretní.

Štefan Hučko si túto prácu obľúbil a bol v nej naozaj dobrý. Napríklad raz šiel do obchodu s fotografickým materiálom v meste ďaleko od svojho bydliska kúpiť fotografický papier, ktorý si predtým objednal. Keďže žiaden nemali, zberal sa na odchod. Vtedy uvidel priateľskú predavačku, ktorá mu sľúbila, že mu ten papier objedná. Ako k nej Štefan pristúpil, všimol si, že do obchodu vchádza policajt. Vtom si predavačka všimla Štefana a celá natešená zvolala: „Pane, vy máte ale šťastie! Práve došla zásielka fotografického papiera, ktorú ste potrebovali!“

Štefan sa rýchlo vynašiel a povedal jej: „Prepáčte, pani, ale museli ste si ma s niekým pomýliť! Ja si chcem kúpiť iba jeden negatívny film.“

Keď Štefan prišiel k autu, nemohol si odpustiť, že tú cennú zásielku fotografického papiera, po ktorú došiel, nechal v obchode. Preto si dal dole kabát a čiapku, trochu inak sa upravil a vošiel znovu do obchodu, priamo k predavačke. „Bol som tu pred týždňom,“ povedal, „a vy ste mi sľúbili, že mi objednáte fotografický papier. Máte ho?“

„Áno, už ho máme,“ odpovedala. „Ale predstavte si, že len pred niekoľkými minútami tu bol pán, ktorý by vám akoby z oka vypadol! To je neuveriteľné! Úplne ako vaše dvojča!“ Štefan rýchlo kúpil veľkú zásielku papiera a odišiel, ďakujúc za ňu Jehovovi.

V 80. rokoch sme začali používať cyklostyly a malé ofsetové stroje na výrobu biblickej literatúry v suterénoch a na iných tajných miestach. Časom počet každého čísla časopisov — ako aj kníh a brožúrok — dosiahol, ba aj prevýšil počet zvestovateľov.

Neželané stretnutia

Jedného dňa v 60. rokoch som dostal pokyn hlásiť sa vo vojenskom oddelení v podniku, kde som pracoval. Traja muži v civile sa ma pýtali: „Ako dlho sa stretávate s Jehovovými svedkami? S kým sa stretávate?“ Keď som im nepovedal nič konkrétne, povedali mi, že sa ešte stretneme. To bolo moje prvé stretnutie so Štátnou bezpečnosťou, teda tajnou políciou.

Krátko nato ma vzali z práce na políciu. Položili predo mňa čistý papier a chceli, aby som naň napísal mená iných svedkov. Keď sa jeden muž asi po hodine vrátil, papier bol stále čistý. Povedal som mu, že mu nemôžem poskytnúť žiadne mená. Nasledujúci týždeň sa to zopakovalo. Ale vtedy ma aj zbili, a ako som odchádzal, celou cestou po chodbe do mňa kopali.

Rok ma nechali na pokoji. Potom polícia poslala za mnou muža, s ktorým som bol uväznený v nacistickom koncentračnom tábore. Povedal mi: „Musíme zmeniť taktiku. Keď dáme do väzenia jedného svedka, z väzenia vyjdú piati.“ Vláde išlo o to, aby získala aspoň čiastočný dohľad nad naším dielom. Ale bol som rozhodnutý neposkytnúť žiadne informácie, ktoré by jej to umožnili.

Mnoho rokov som patril k tým, ktorí sa opakovane dostávali do kontaktu s tajnou políciou. Niekedy s nami zaobchádzali priateľsky, inokedy zas niekoho z nás poslali do väzenia. Som rád, že ma neuväznili, ale takéto nepríjemné stretnutia som zažíval až do roku 1989, keď v Československu padol komunizmus.

Niekoľko týždňov po páde režimu prišiel za mnou z Bratislavy jeden vysokopostavený príslušník Štátnej bezpečnosti. Ospravedlňoval sa mi: „Keby to bolo záležalo na mne, nikdy by sme vám nerobili ťažkosti.“ Potom z auta vytiahol dve tašky ovocných konzerv a dal mi ich ako dar.

Jehova je silnou vežou

Hoci som prvých 40 rokov po svojom krste slúžil pod zákazom, mal som šťastný a odmeňujúci život. Zážitky, ktoré sme v tých rokoch ako kresťania mali, nás zblížili. Naučili sme sa vážiť si svoje priateľstvo a spoliehať sa na dôveryhodnosť jeden druhého.

V marci 2003 som zažil bolestnú stratu mojej drahej manželky Oľgy. Bola mojou lojálnou spoločníčkou, odkedy sme sa vzali. Celé tie roky sme mali veľa práce v kresťanskej službe. V súčasnosti ďalej slúžim ako kresťanský starší v našom zbore a hľadám tých, ktorí si to zaslúžia, aby som im odovzdal biblické pravdy. Meno Jehova, ktoré som prvýkrát počul v bunkri počas druhej svetovej vojny, je pre mňa naďalej silnou vežou. * — Príslovia 18:10.

[Poznámka pod čiarou]

^ 33. ods. Brat Pavol Kovár zomrel 14. júla 2007, keď sa pripravoval tento článok. Mal 85 rokov.

[Obrázok na strane 12]

Keď som slúžil v roku 1942 v slovenskej armáde

[Obrázok na strane 12]

Neskôr som bol uväznený v Gusene (v pozadí)

[Prameň ilustrácie]

© ČTK

[Obrázok na strane 12]

Otec nám v nedeľu ráno čítaval z Biblie

[Obrázok na strane 13]

V deň našej svadby v roku 1946

[Obrázok na strane 15]

S Oľgou krátko pred jej smrťou