Od beznádeje k šťastiu

ROZPRÁVA VICENTE GONZÁLEZ

Keď sa susedia dozvedeli, že som sa štyrikrát postrelil a nezomrel som, začali ma volať Superman. No supermanom som určite nebol. Dovoľte mi vysvetliť, prečo som sa pokúsil vziať si život.

NARODIL som sa v roku 1951 v Guayaquile v Ekvádore. Bolo nás deväť detí. Naši rodičia sa usídlili v prímorskej oblasti nazývanej Invázie. Chudobné rodiny urobili do tejto oblasti „inváziu“, keď sa tam protizákonne usadili a postavili si tam domy so stenami z bambusov a so strechami z vlnitého plechu. Keďže tieto domy stáli v bahnitých prílivových oblastiach a v oblastiach mangrovových močiarov, boli postavené na drevených koloch. Elektrický prúd sme nemali. Varili sme na sporáku na drevené uhlie a pitnú vodu sme donášali zo vzdialenosti takmer jedného kilometra.

Moji súrodenci začali už veľmi skoro pracovať, aby pomohli rodičom s úhradou rodinných výdavkov. Keď som mal 16 rokov, odišiel som zo školy a našiel som si prácu kuriéra v jednej továrni. Spolu s priateľmi sme začali piť a žiť neviazaným spôsobom života. Keď ma hrýzlo svedomie, šiel som na spoveď. „Synu, to bola pekná spoveď,“ povedal zvyčajne kňaz a poslal ma preč bez toho, aby mi poskytol nejakú duchovnú pomoc. A tak som stále robil tie isté veci. Napokon sa mi tento kolobeh hriechu a spovede zdal nezmyselný a prestal som chodiť do kostola. Asi v tom čase som si začal vo svojom okolí všímať sociálnu nespravodlivosť. Väčšina ľudí bola chudobná a žila z ruky do úst, kým bohatá menšina žila v prepychu. Život nedával zmysel. Mal som pocit, že môj život nemá budúcnosť ani zmysel.

Jedného dňa som zistil, že štyri z mojich sestier si čítajú publikácie vydané Jehovovými svedkami. Aj ja som ich začal čítať. Zvlášť ma zaujala jedna kniha — Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Logickým spôsobom vysvetľovala mnohé biblické námety. Pamätám sa, ako som si povedal: ‚Toto je pravda!‘ Ale ako som sa mal v priebehu nasledujúcich 15 rokov presvedčiť, žiť podľa pravdy bolo niečo celkom iné.

Keď som mal 22 rokov, začal som pracovať v jednej banke. Raz mi jeden spolupracovník ukázal, ako si tajne „požičiava“ peniaze z banky a neskôr tieto „pôžičky“ vracia. Aj ja som si začal brať takéto „pôžičky“, až som si vzal toľko, že som svoj zločin už nemohol zatajiť. Prepadol som zúfalstvu, lebo som vedel, že tie peniaze nikdy nebudem môcť vrátiť. A tak som sa rozhodol, že sa priznám a potom sa potrestám tým najprísnejším trestom — vezmem si život.

Napísal som list vedeniu banky, kúpil som si pištoľ malého kalibru, odišiel som na jedno osamelé miesto na pláži a strelil som si dvakrát do hlavy a dvakrát do hrude. Hoci som bol vážne zranený, nezomrel som. Našiel ma nejaký cyklista a rýchlo mi zariadil prevoz do nemocnice. Keď som sa zotavil, postavili ma pred súd za krádež a poslali ma do väzenia. Po prepustení som  sa hanbil a bol som skľúčený, lebo teraz som mal záznam v registri trestov. Keďže som napriek zraneniam spôsobeným štyrmi výstrelmi prežil, susedia ma začali volať Superman.

Príležitosť zmeniť sa

Približne v tom čase ma navštívil jeden misionár spomedzi Jehovových svedkov. Volal sa Paul Sánchez. Prvá vec, ktorú som si na ňom všimol, bol jeho široký úsmev. Paul bol taký veselý a optimistický človek, že som jeho ponuku osobného biblického štúdia prijal. ‚Možno mi pomôže nájsť šťastie a zmysel života,‘ pomyslel som si.

S Paulovou pomocou som sa dozvedel, že Boh má s ľudstvom určité predsavzatie a že tí, ktorí ho milujú a poslúchajú, budú jedného dňa žiť v pozemskom raji. (Žalm 37:29) Dozvedel som sa tiež, že nespravodlivosť a chudobu nemá na svedomí Boh, ale že je to výsledok vzbury ľudí proti Bohu. (5. Mojžišova 32:4, 5) Tieto pravdy vniesli do môjho života svetlo. Zmeniť svoju osobnosť však bolo oveľa ťažšie než študovať Bibliu.

Získal som prácu v administratíve, kde som mal na starosti prostriedky firmy. Opäť som podľahol pokušeniu a začal som kradnúť. Keď som svoju krádež už nemohol utajiť, utiekol som do iného ekvádorského mesta, kde som zostal asi rok. Pokúšal som sa dostať von z krajiny, ale bezúspešne, a tak som sa vrátil domov.

Paul ma znovu vyhľadal a obnovili sme štúdium. Tentoraz som bol pevne rozhodnutý, že vo svojom živote začnem uplatňovať biblické zásady a budem slúžiť Jehovovi. Po tomto rozhodnutí som sa zveril Paulovi so svojím predošlým nepoctivým konaním. Paul mi dal veľmi otvorenú radu. Poukázal mi na také biblické verše, ako napríklad Efezanom 4:28, kde sa píše: „Zlodej nech už nekradne, ale radšej nech tvrdo pracuje.“ Uvedomil som si, že sa musím ku krádeži priznať a niesť následky.

Zatiaľ čo som uvažoval nad svojou situáciou, začal som pracovať súkromne ako umelec. Jedného dňa prišiel do môjho ateliéru nejaký muž a prejavil záujem o jednu maľbu. Bol to však detektív a predložil mi zatykač. Opäť som teda musel ísť pred súd a potom do väzenia. Keď ma tam Paul prišiel navštíviť, sľúbil som mu: „Neoľutuješ svoje úsilie pomôcť mi porozumieť Biblii.“ Kým som bol vo väzení, pokračovali sme v štúdiu.

Dokazujem, že to myslím vážne

Keď som bol z väzenia prepustený, bol som odhodlaný slúžiť Jehovovi celým svojím srdcom a v priebehu dvoch rokov som dokázal, že to myslím vážne. V roku 1988 som bol pokrstený ako Jehovov svedok. V túžbe dobehnúť stratený čas som začal slúžiť vo zvýšenej miere ako priekopník a vyvíjal som mimoriadne úsilie, aby som sa s posolstvom dostal k členom mládežníckych gangov.

Jeden gang často kreslil grafity na našu sálu Kráľovstva. Keďže som členov tohto gangu poznal a vedel som, kde bývajú, šiel som za nimi, vysvetlil som im účel sály Kráľovstva a láskavo som ich požiadal, aby rešpektovali náš majetok. Odvtedy sa na našej sále grafity neobjavili.

Keď sme neskôr sálu prerábali a odstraňovali starý náter, jeden mladý svedok menom Fernando objavil grafit so slovom „Žaba“ ​(v španielčine La Rana). „To som bol ja!“ vykríkol. Ako člen gangu Fernando namaľoval na budovu svoju prezývku. A teraz ju dával dole!

Keď som stretol Fernanda po prvý raz, bol pod vplyvom drog. Jeho matka ho poslala do dvoch centier pre liečbu drogových závislostí, ale bolo to márne. A tak to s ním vzdala, odsťahovala sa a nechala ho v dome samého. Fernando predal všetko, čo malo nejakú hodnotu — dokonca dvere, okná i strechu domu —, aby mal peniaze na drogy. Jedného dňa som ho oslovil na ulici, dal som mu malinovku a ponúkol som mu biblické štúdium. Súhlasil a na  moje potešenie zareagoval na pravdu priaznivo. Odišiel z gangu, skoncoval s drogami, začal chodiť na kresťanské zhromaždenia a onedlho bol pokrstený.

Keď sme s Fernandom zvestovali od dverí k dverám, často sa stávalo, že nás ľudia spoznali a zvolali: „Žaba!“ alebo „Superman!“ A pýtali sa nás, čo tam robíme. Žasli, keď pred svojimi dverami videli bývalého člena gangu a bývalého zlodeja s Bibliou v ruke.

Raz som vydával svedectvo jednému mužovi a Fernando zatiaľ hovoril s jeho susedom. Muž, s ktorým som sa rozprával, ukázal na Fernanda a povedal mi: „Vidíte tamtoho chlapca? Raz mi k hlave priložil zbraň.“ Uistil som ho, že Fernando zanechal predošlý spôsob života a teraz žije v súlade s biblickými zásadami. Keď Fernando ukončil rozhovor so susedom, zavolal som ho k nám a zoznámil som ich. „Mladý muž,“ povedal majiteľ domu, „chcem vás pochváliť za to, ako ste zmenili svoj život.“

Ani nedokážem presne spočítať, koľkokrát nás s Fernandom ľudia takto pochválili. Vďaka tomu sme mohli vydať vynikajúce svedectvo a zaviesť mnoho biblických štúdií. Pre Fernanda i pre mňa je skutočnou výsadou byť známi ako Jehovovi svedkovia.

Míľnik v mojom živote

V roku 2001, keď som dovŕšil päťdesiat rokov, bol som prekvapený i nadšený zároveň, keď som dostal pozvanie navštevovať triedu školy služobného vzdelávania, ktorá sa mala konať v Peru. V tejto škole dostávajú spôsobilí svedkovia osemtýždňové hĺbkové duchovné školenie, ktoré im pomôže v službe.

Zo všetkého v škole som sa veľmi tešil, okrem jednej veci. Mal som hrôzu z vystupovania pred publikom. Mnohí mladší študenti mali vynikajúce prejavy a vystupovali so sebadôverou. Ale keď som mal predniesť svoj prvý prejav ja, znovu sa u mňa objavili pocity menejcennosti, ktoré ma trápili už v detstve. Triasli sa mi kolená, spotené ruky sa mi chveli a chvel sa aj môj hlas. Jehova ma však podporil prostredníctvom svojho svätého ducha a milujúcich bratov. Dokonca jeden z inštruktorov sa o mňa začal osobne zaujímať a po vyučovaní mi pomáhal s prípravou prejavov. Predovšetkým ma však učil spoliehať sa na Jehovu. Ku koncu školenia som mal po prvý raz v živote naozaj radosť z toho, že hovorím pred publikom.

Veľkou skúškou mojej sebadôvery bol jeden zjazd Jehovových svedkov v Guayaquile. Pred 25 000 ľuďmi som rozprával, ako som sa stal svedkom. Ale počas môjho rozprávania ma premohlo dojatie z toho, že mám výsadu povzbudiť toľkých ľudí, a hlas sa mi začal chvieť. Neskôr ma na tomto zjazde oslovil jeden delegát a povedal mi: „Brat González, keď si rozprával svoju skúsenosť, v publiku neostalo jediné oko suché.“ Viac než čokoľvek iné som chcel, aby bol môj príbeh zdrojom povzbudenia pre tých, ktorí možno zvádzajú neľahký boj v úsilí zmeniť svoj predošlý spôsob života.

Teraz slúžim ako starší v zbore a ako pravidelný priekopník a mám radosť z toho, že som mohol 16 ľuďom pomôcť prísť k presnému poznaniu biblickej pravdy. Hreje ma pri srdci, že aj moji rodičia a štyri z mojich sestier oddali svoj život Jehovovi. Matka verne slúžila Bohu až do svojej smrti v roku 2001. Nikdy nebudem môcť dostatočne vyjadriť Jehovovi vďačnosť za to, že mi umožnil spoznať ho, a nepoznám lepší spôsob, ako mu svoju vďaku prejaviť, než pozývať iných, aby sa k nemu priblížili tiež. — Jakub 4:8.

[Obrázok na strane 12]

Fernando prezývaný Žaba — bývalý člen gangu, ktorému som pomohol

[Obrázok na strane 12]

Paul Sánchez, misionár, ktorý so mnou študoval Bibliu

[Obrázok na strane 13]

Vicente González dnes