Odhodlaný napriek postihnutiam

Rozpráva Kouamé NʹGuessan

Spolu s mojím spoločníkom sme sa usilovali vytlačiť bicykel do ďalšieho kopca. Bol november 2002 a na Pobreží Slonoviny v Afrike zúrila občianska vojna. Na tejto opustenej ceste preto číhalo veľa nebezpečenstiev. Na dohľad sme už mali ďalšiu vojenskú hliadku. Prečo som sa vydal na takú nebezpečnú cestu v tomto vojnovom čase?

NARODIL som sa v roku 1978 s chorobou, ktorá sa stále zhoršovala. Začalo sa to problémami so sluchom a vyčerpávajúcou bolesťou v nohách. Ako som rástol, zažíval som v rodine ponižovanie. Hovorili mi, že mám ‚dengľavé nohy a uši zapchaté odpadkami‘. Dospelí sa na mňa pozerali zhora a deti na mňa vykrikovali, že som mrzák a mám krivé nohy.

Do školy som začal chodiť, keď som mal osem rokov, a okamžite som sa stal obeťou šikanovania nielen zo strany spolužiakov, ale aj učiteľov. Často som zažíval chvíle, keď by som sa bol najradšej prepadol pod zem. Keďže ľudia vycítili, že mám strach, robili si zo mňa posmech. Z domu som vychádzal iba vtedy, keď som šiel do školy.

Kládol som si otázku: ‚Prečo ma postihla táto choroba?‘ Matka povedala, že ma niekto preklial. Občas som videl aj iných, ktorí boli podobne postihnutí, a uvažoval som: ‚Znamená to, že aj oni sú obeťami čarodejníctva?‘

V roku 1992 som začal trpieť neznesiteľnou bolesťou v lakťoch. Keď bolesť ustúpila, nebol som schopný vystrieť ruky. O dva roky som prestal vidieť na ľavé oko. Moji rodičia ma vzali k viacerým takzvaným liečiteľom, ale bolo to úplne zbytočné. Zdravie sa mi natoľko zhoršilo, že som nemohol ďalej chodiť do školy.

Hľadanie odpovedí

Jeden nábožensky založený spolužiak ma zavolal, aby som s ním išiel do kostola. Aj keď som bol vychovávaný ako animista, asi rok som potom chodil na cirkevné bohoslužby. * Dozvedel som sa tam len málo o Biblii, a tak som začal premýšľať nad tým, či je niečo dobré na organizovanom náboženstve.

Niektoré náuky cirkvi ma desili, zvlášť pekelný oheň. Nemyslel som si, že som až taký zlý, že by som si zaslúžil večné muky. No na druhej strane som si ani nemyslel, že by som bol dosť dobrý na to, aby som dosiahol večnú blaženosť v nebi. Keďže som nenašiel uspokojujúce odpovede na svoje otázky, začal som strácať záujem o náboženstvo.

Nasledujúci rok som dostal pozvanie na isté zhromaždenie, na ktorom malo dôjsť k uzdravovaniu. Malo sa konať v Abidjane, hlavnom  meste Pobrežia Slonoviny, asi 150 kilometrov od nášho malého mestečka Vavoua. Ešte pred odchodom som povedal zodpovedným duchovným v cirkvi, že nemám dosť peňazí na zaplatenie vstupného ani na jedlo. Vyvolali vo mne dojem, že v Abidjane bude o mňa postarané, ale veci sa vyvinuli inak. Hoci som bol v obrovskom asi 40- až 50-tisícovom zástupe ľudí, cítil som sa osamelý a bol som skľúčený. Nikto sa o mňa nezaujímal.

Vrátil som sa do Vavouy rovnako chorý, ako som z nej odchádzal, ale teraz som bol navyše aj sklamaný. Miestny duchovný mi povedal, že Boh ma neuzdravil preto, lebo mi chýba viera. Po tomto výroku som preťal všetky putá s náboženstvom.

Konečne duchovná útecha

V roku 1996 navštívil našu rodinu jeden Jehovov svedok. Nikdy predtým som nehovoril so žiadnym svedkom, ale teraz som počúval živý rozhovor medzi mojím starším bratom a týmto návštevníkom. Môjho brata to nezaujímalo, ale mňa áno. Každučké slovo, ktoré ten svedok vyslovil, mocne zapôsobilo na moje srdce.

Svedok vysvetlil, že hriech sa rozšíril na celú ľudskú rodinu následkom neposlušnosti prvého človeka. Táto vzbura viedla k nedokonalosti a smrti celého ľudstva. Ale Ježiš dal svoj život ako výkupné, aby mohli byť naše hriechy odpustené a aby sme sa mohli tešiť z večného života. (Rimanom 3:23; 5:12, 17–19) Okrem toho svedok z Biblie ukázal, že Jehova Boh prostredníctvom svojho Kráľovstva už čoskoro premení zem na raj a odstráni hriech aj so všetkými jeho bolestivými následkami. — Izaiáš 33:24; Daniel 2:44; Zjavenie 21:3, 4.

Hlboko na mňa pôsobila logika biblického učenia. Svedok, ktorý ako som sa neskôr dozvedel, sa volal Robert, so mnou dvakrát týždenne viedol biblické štúdium. Už o niekoľko mesiacov som so svojím novým poznaním Biblie mohol sprevádzať svedkov v službe z domu do domu. Nebolo to ľahké, lebo som musel prekonať strach zo stretávania sa s ľuďmi.

Objavujú sa prekážky

Mojej rodine sa nepáčilo, že som študoval Bibliu. Môj brat mi znepríjemňoval život tým, že v noci fajčieval v izbe, kde som spal. Ráno ma potom vždy bolela hlava a cítil som sa zle. Ďalším problémom bola naša strava. Otec bol vášnivým lovcom a mäso, ktoré prinášal, bolo hlavnou zložkou našej stravy. Vysvetlil som mu, že Biblia zakazuje jesť mäso nevykrvácaných zvierat. (Skutky 15:28, 29) No on napriek tomu odmietal nechať zvieratá vykrvácať. Matka pre mňa niekedy odložila aspoň ryžu, ale často som zostal bez poriadneho jedla.

Hoci sála Kráľovstva vo Vavoue bola na opačnom konci mesta, nikdy ma vzdialenosť ani drsné počasie neodradilo od navštevovania zhromaždení. Bol som pokrstený v septembri 1997 na oblastnom zjazde „Viera v Božie Slovo“ na Pobreží Slonoviny. Časom som zvýšil svoju účasť na kresťanskej službe do tej miery, že som mohol začať slúžiť ako priekopník, čo je služobník celým časom spomedzi Jehovových svedkov.

Ďalšie ťažkosti

Politické nepokoje vyústili v septembri 2002 do občianskej vojny. V priebehu niekoľkých týždňov sa národná armáda priblížila k Vavoue. Niektorí ľudia v strachu o život utiekli a k nim patrila aj väčšina Jehovových svedkov. Päť dní po tomto odchode vojaci obsadili mesto a okamžite zakázali všetky spoločenské aktivity. V tom čase sa väčšina obyvateľov Vavouy vrátane zostávajúcich svedkov rozptýlila.

Keďže nebolo žiadnej verejnej dopravy, ľudia museli celé kilometre chodiť pešo, aby sa dostali do susedných miest. Ja som nedokázal prejsť takú veľkú vzdialenosť, a tak som bol jediným svedkom, ktorý zostal vo Vavoue. Ďalej  som zvestoval a viedol som zborové zhromaždenia, na ktoré prichádzalo niekoľko miestnych obyvateľov.

Dostať sa na zjazd si vyžaduje úsilie

Zvláštny zjazdový deň Jehovových svedkov bol naplánovaný v meste Daloa na november. Modlil som sa k Jehovovi a povedal som mu o svojej túžbe zúčastniť sa na ňom. Jeden svedok, ktorý predtým utiekol z mesta, sa nečakane vrátil. Opýtal som sa ho, či by ma nevzal so sebou na bicykli na miesto zjazdu, ktoré bolo asi 50 kilometrov od nášho mesta. Ochotne súhlasil, hoci sám trpel vážnymi zdravotnými obmedzeniami.

Keďže situácia bola napätá, nebol to ideálny čas na takú cestu. Bolo zakázané jazdiť vozidlami z mesta Vavoua do mesta Daloa. Akýkoľvek neznámy cestovateľ mohol byť považovaný za podozrivého a vojak niektorej zo znepriatelených frakcií mohol po ňom strieľať. Napriek tomu sme sa v sobotu ráno, 9. novembra 2002, vydali z Vavouy na bicykli do Daloy, ako to bolo opísané v úvode.

Zakrátko sme sa ocitli pred prvou z mnohých vojenských hliadok. Dôkladne nás prehľadali a dovolili nám pokračovať v ceste. Cesta bola dlhá a namáhavá. Obyčajne sme do kopca išli pešo, a keď sme už boli hore, obaja sme si sadli na bicykel a spustili sa dolu.

Neskôr nám ponúkol pomoc istý cyklista. Sadol som si na nosič jeho bicykla. Spoločnú cestu s týmto vľúdnym cudzincom som využil na to, aby som mu porozprával o Božom Kráľovstve. Vysvetlil som mu, že táto vláda od Boha je nebeská a že už čoskoro prinesie zemi trvalý mier. Žasol nad tým, čo som mu hovoril, a zasypal ma otázkami. Keď sme prišli do Daloy, kúpil nám jedlo a sľúbil, že nasledujúce ráno príde na zvláštny zjazdový deň.

Do Daloy sme prišli neskoro večer unavení, ale šťastní, že sme sa dostali do cieľa. Naša deväťhodinová cesta nebola ľahká. Jedna rodina spomedzi miestnych svedkov nás vrúcne privítala a ponúkla nám, aby sme zostali u nich, kým sa politická situácia trochu neupokojí. Žiaľ, zjazd musel byť pre politické nepokoje zrušený. No táto cesta nebola márna. Viedla k tomu, že som dostal ďalšie výsady slúžiť spolukresťanom v Daloe.

Odhodlanie prináša požehnania

Teraz sa naplno venujem službe ako služobný pomocník a pravidelný priekopník v zbore v Daloe. Pomáham tiež pri údržbe zjazdovej sály Jehovových svedkov v tomto meste. Aby som sa postaral o svoje hmotné potreby, vyrábam a predávam drevené ozdoby v podobe motýľov a okrem toho maľujem značky.

Mnoho rokov som vychádzal z domu iba vtedy, keď som išiel do školy, ale to sa zmenilo. Prešiel som už mnoho kilometrov v snahe nájsť ľudí, ktorí túžia spoznať pravdu o tom, prečo existujú choroby a utrpenie. Čakám na čas, keď Božie Kráľovstvo skoncuje so všetkými postihnutiami, a zatiaľ sa ďalej delím s ľuďmi na Pobreží Slonoviny o utešujúce dobré posolstvo o Božom predsavzatí.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 13]

Na ceste do Daloy, s cieľom zúčastniť sa zjazdu

[Obrázok na strane 13]

Pomáham upratovať našu zjazdovú sálu v Daloe

[Obrázok na strane 13]

Aby som sa uživil, vyrábam a predávam drevené ozdoby v podobe motýľov