Čo dieťatko potrebuje a chce

NOVORODENIATKO potrebuje hneď od narodenia láskyplnú starostlivosť vrátane nežného pohladenia a blízkeho telesného kontaktu. Podľa niektorých lekárov je kľúčových prvých 12 hodín po narodení. Hovoria, že to, čo matka a dieťa potrebujú a chcú hneď po pôrode, „nie je spánok či jedlo, ale nežné pohladenie a privinutie; [potrebujú] sa na seba pozerať a počúvať sa“. *

Rodičia sa svojho dieťatka inštinktívne dotýkajú, nežne ho objímajú, láskajú a túlia ho k sebe. Dieťatko si zas pokojne hovie v náručí svojich rodičov a reaguje na ich pozornosť. Toto puto je také silné, že rodičia sa aj za cenu mnohých obetí o dieťa neúnavne starajú.

Naproti tomu, keď novorodeniatku chýba láskyplné puto s rodičmi, môže doslova chradnúť a dokonca zomrieť. Preto niektorí lekári hovoria, že je dôležité, aby dieťatko hneď po narodení zostalo pri matke. Podľa týchto odborníkov treba matke a novorodeniatku dožičiť po pôrode aspoň 30 až 60 minút vzájomného kontaktu.

Napriek dôrazu, ktorý sa kladie na vytváranie puta medzi matkou a dieťaťom, niektoré nemocnice len ťažko povoľujú  vzájomný kontakt po pôrode alebo ho úplne vylučujú. Novorodenci sú často od matky oddelení pre riziko prenosu infekcie. No z niektorých údajov vyplýva, že počet infekcií so smrteľnými následkami môže v skutočnosti klesnúť, keď novorodenci zostanú pri matke. A tak stále viac nemocníc umožňuje matkám a deťom zostať po pôrode dlhší čas spolu.

‚Vytvorím si k nemu puto?‘

Niektoré matky sa k svojmu dieťatku nepripútajú hneď, keď ho prvý raz uvidia. Preto si kladú otázku: ‚Nebudem mať problém vytvoriť si k nemu puto?‘ Treba priznať, že nie všetky matky sa do svojho dieťatka zamilujú na prvý pohľad. No netreba si pre to robiť starosti.

Aj keď matka nepocíti k dieťaťu náklonnosť okamžite, tento vzťah sa môže v plnej miere rozvinúť neskôr. „Nič, čo sa udeje bezprostredne po pôrode, nemôže váš vzťah s dieťatkom ani vytvoriť, ani narušiť,“ hovorí jedna skúsená matka. No ak čakáte dieťa a máte v tomto smere obavy, možno bude múdre porozprávať sa o tom vopred s vaším pôrodníkom. Neváhajte mu povedať, kedy a ako dlho chcete mať novorodeniatko pri sebe.

„Rozprávajte sa so mnou!“

Zdá sa, že existujú obdobia, v ktorých sú novorodeniatka mimoriadne vnímavé na určitý druh podnetov. Tieto obdobia sú však časovo ohraničené. Napríklad mozog dieťaťa si ľahko osvojí jazyk, dokonca aj viacero jazykov. Ale zdá sa, že najvhodnejšie obdobie na učenie jazyka sa končí okolo piateho roku života.

Keď už dieťa dosiahne vek 12 až 14 rokov, naučiť sa jazyk môže byť preň veľmi náročné. Podľa detského neurológa Petra Huttenlochera sa vtedy už „znižuje hustota a počet synapsií v tých častiach mozgu, ktoré súvisia s osvojovaním si jazyka“. Je teda zrejmé, že najvhodnejší čas na rozvoj jazykových schopností je prvých niekoľko rokov života.

Ako malé deti získavajú rečové schopnosti, ktoré sú nesmierne dôležité pre ich ďalší vývoj a poznávanie? Kľúčovú úlohu v tom zohráva komunikácia s rodičmi. Novorodenci zvlášť reagujú na podnety od ľudí. „Dieťa... napodobňuje matkin hlas,“ hovorí Barry Arons z Massachusettského technologického inštitútu. Je však zaujímavé, že deti nenapodobňujú všetky zvuky. Ako hovorí Arons, dieťa napríklad „nenapodobňuje vrzgot kolísky, ktorý počuje zároveň s matkinou rečou“.

Rodičia z každého kultúrneho prostredia sa svojim bábätkám prihovárajú tým istým maznavým štýlom vyznačujúcim sa osobitým rytmom. Keď rodič hovorí spôsobom, ktorý vyjadruje lásku, dieťatku sa zvyšuje tep. To podľa niektorých prispieva k tomu, že dieťa si rýchlejšie spája slová s predmetmi, ktoré tieto slová označujú. Malé dieťa vlastne bez toho, aby povedalo čo len slovko, volá: „Rozprávajte sa so mnou!“

„Pozrite sa na mňa!“

Zistilo sa, že v priebehu prvého roku života si dieťa vytvára citový vzťah k svojmu dospelému opatrovateľovi, ktorým je zvyčajne matka. Deti, ktoré majú rozvinutý takýto vzťah, dokážu nadväzovať kontakt s inými lepšie ako deti,  ktoré nezažili bezpečie vyplývajúce z takého puta s rodičmi. Takýto vzťah s matkou by podľa názoru odborníkov mal byť vytvorený do troch rokov veku dieťaťa.

Čo sa môže stať, keď je dieťa zanedbávané práve v tomto dôležitom období, v ktorom je jeho myseľ taká vnímavá na vonkajšie vplyvy? Martha Farrell Ericksonová, ktorá vyše 20 rokov pozorovala 267 matiek a ich deti, vyjadruje tento názor: „Zanedbávanie pomaly a systematicky ničí vitalitu dieťaťa, až kým nestratí záujem nadväzovať kontakt s druhými či skúmať svet.“

Dr. Bruce Perry z Texaskej detskej nemocnice znázornil svoj pohľad na to, aké vážne následky má citové zanedbávanie dieťaťa, takto: „Keby ste ma požiadali, aby som vzal 6-mesačné dieťa a vybral si, či mu zlomím každú kosť v tele, alebo ho budem dva mesiace citovo ignorovať, povedal by som, že pre dieťa by bolo lepšie, keby malo polámané všetky kosti.“ Prečo? Dr. Perry vysvetľuje, že „kosti sa zrastú, ale ak je dieťatko dva mesiace ochudobňované o nesmierne dôležité podnety pre mozog, navždy ho to poznačí“. No nie všetci súhlasia s tým, že takáto škoda sa už nedá napraviť. Vedecké štúdie však naznačujú, že pre detskú myseľ je citovo obohacujúce prostredie rozhodujúce.

„Stručne povedané, [bábätká] sú pripravené na to, aby milovali a boli milované,“ uvádza sa v knihe Infants (Dojčatá). Keď malé dieťa plače, často tým prosí rodičov: „Pozrite sa na mňa!“ Je dôležité, aby rodičia na to citlivo reagovali. Dieťatko si tak postupne uvedomí, že na svoje potreby môže upozorniť druhých. Učí sa vytvárať si spoločenské vzťahy s inými.

‚Nerozmaznám ho?‘

Možno sa opýtate: ‚Nerozmaznám si dieťa, ak budem reagovať na každé jeho zaplakanie?‘ Je to možné. Názory na to sa rôznia. Keďže každé dieťa je jedinečné, rodičia musia sami zistiť, aký prístup je najlepší. No niektoré nedávne výskumy naznačujú, že keď je novorodeniatko hladné, zle sa cíti alebo je rozrušené, jeho organizmus začne produkovať stresové hormóny. Dieťa to dá najavo plačom. Keď rodič na plač zareaguje a uspokojí potreby dieťaťa, údajne sa tým v mozgu dieťatka začínajú vytvárať siete neurónov, ktoré mu pomôžu, aby sa vedelo samo utíšiť. Podľa Dr. Megan Gunnarovej má dieťatko, na ktoré rodičia vnímavo reagujú, v krvi menej stresového hormónu kortizolu. A aj keď sa rozruší, dokáže túto stresovú reakciu rýchlejšie zastaviť.

„Deti, na ktoré rodičia rýchlo a vždy reagujú, najmä v prvých šiestich až ôsmich mesiacoch života, plačú menej ako deti, ktoré rodičia nechajú plakať,“ hovorí Martha Farrell Ericksonová. Je tiež dôležité reagovať na plač dieťaťa rôznymi spôsobmi. Keby ste zakaždým reagovali rovnako, napríklad by ste ho vždy  nakŕmili alebo vzali na ruky, naozaj by ste ho mohli rozmaznať. Niekedy možno postačí len ozvať sa mu, aby vedelo, že ho počujete. Alebo môžete k nemu podísť a nežne mu niečo povedať do uška. Inokedy ho zas utíši to, keď mu pohladkáte chrbátik alebo bruško.

„Dieťa iné nevie, tak plače,“ hovorí jedno orientálne príslovie. Pre dieťa je plač hlavný spôsob, ako oznámiť okoliu, že niečo chce. Ako by ste sa cítili, keby vás druhí ignorovali vždy, keď ich o niečo požiadate? Teda ako sa asi môže cítiť bezmocné dieťatko, ktoré je vždy, keď sa dožaduje pozornosti, prehliadané? Kto by však mal reagovať na jeho plač?

Kto sa má o dieťa starať?

Nedávne sčítanie ľudu v Spojených štátoch odhalilo, že o 54 percent detí v období od narodenia po tretiu triedu na základnej škole sa nejakým spôsobom pravidelne starajú iní ľudia ako ich rodičia. Veľa rodín možno potrebuje dva príjmy, aby dokázali vyžiť. No mnohé matky, pokiaľ je to možné, odchádzajú na materskú dovolenku, aby sa aspoň niekoľko týždňov alebo mesiacov starali o svoje novorodeniatko. Ale kto sa o dieťa postará potom?

Samozrejme, neexistujú žiadne presné pravidlá, ako by sa mali rodičia v tejto veci rozhodnúť. No je dobré pamätať na to, že dieťa je v tomto dôležitom období života ešte stále veľmi zraniteľné. Tejto záležitosti by mali obaja rodičia venovať vážnu pozornosť. Keď sa rozhodujú, čo urobiť, musia starostlivo zvážiť jednotlivé možnosti.

„Je stále zrejmejšie, že ani tá najlepšia starostlivosť v jasliach a materských školách nenahradí čas, ktorý by deťom mala venovať matka a otec,“ hovorí Dr. Joseph Zanga z Americkej akadémie pediatrie. Niektorí odborníci vyjadrujú obavy, že malé deti v jasliach a materských školách nie sú so svojimi opatrovateľkami v takom kontakte, aký by potrebovali.

Niektoré pracujúce matky, ktoré si uvedomujú životne dôležité potreby svojho dieťaťa, sa rozhodli, že radšej zostanú doma, ako by mali citovú výchovu dieťaťa prenechať na iných ľudí. Jedna žena povedala: „Bola som odmenená pocitom uspokojenia, aký by mi určite nedokázala dať žiadna iná práca.“ Samozrejme, ekonomický tlak neumožňuje všetkým matkám takto sa rozhodnúť. Mnohí rodičia nemajú inú možnosť, len využívať jasle a materské školy, a preto sa snažia venovať svojmu dieťatku mimoriadnu pozornosť a lásku vtedy, keď sú spolu. Podobne aj mnohí osamelí rodičia, ktorí musia pracovať a majú v tomto smere len málo možností, vynakladajú mimoriadne úsilie pri výchove svojich detí, a to s vynikajúcimi výsledkami.

Vychovávať dieťa môže byť veľmi radostné a vzrušujúce. Zároveň je to však ťažká a náročná úloha. Ako v nej môžete uspieť?

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 6]

Mĺkve deti

Niektorí lekári v Japonsku hovoria, že pribúda detí, ktoré neplačú ani sa nesmejú. Detský lekár Satoši Janagisawa ich nazýva mĺkve deti. Prečo tieto deti prestávajú vyjadrovať svoje emócie? Podľa niektorých lekárov je príčinou to, že deti nemajú dostatočný kontakt s rodičmi. Tento stav nazývajú vnútená bezmocnosť. Jedna teória to vysvetľuje tak, že keď je potreba komunikácie neustále zanedbávaná či podceňovaná, deti sa nakoniec o komunikáciu prestanú snažiť.

Ak dieťa nedostane správne podnety v správnom čase, nemusí sa uňho vyvinúť tá časť mozgu, ktorá robí človeka súcitným, hovorí Dr. Bruce Perry, prednosta psychiatrického oddelenia v Texaskej detskej nemocnici. V prípadoch extrémneho citového zanedbávania sa môže schopnosť prejavovať súcit stratiť natrvalo. Dr. Perry je toho názoru, že zneužívanie alkoholu a drog alebo násilnícke správanie v období dospievania môže v niektorých prípadoch súvisieť práve s takýmito skúsenosťami v prvých mesiacoch a rokoch života.

[Obrázok na strane 7]

Puto medzi rodičom a dieťatkom silnie, keď spolu komunikujú