Stretnutie so svišťami

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V TALIANSKU

PÁČILO by sa vám zoznámiť sa s plachým malým tvorom, ktorý je očarujúci a zábavný? Dovoľte mi porozprávať vám o tom, ako sme spolu s manželkou stretli skupinu malých huňatých zvierat nazývaných svište.

Sme v Dolomitoch, vo vysokohorskej oblasti severného Talianska, odkiaľ máme výhľad na dva majestátne horské štíty — Latemar a Catinaccio. Strmý chodník, ktorý sme si vybrali, vedie k svahom vrchu Catinaccio. Na čistinkách rastie množstvo rôznych kvetov. Zastavujeme sa a obdivujeme nádhernú ľaliu zlatohlavú. Našu pozornosť upútala aj tmavohlávka čierna, husté súkvetie drobných kvietkov s charakteristickou vanilkovou vôňou. Dopoludňajšie slnko rozohrialo kôru naokolo roztrúsených ihličnanov — borovíc limbových, smrekov a smrekovcov — a to napĺňa vzduch intenzívnou balzamovou vôňou.

Neskôr prichádzame do údolia, kde nerastú žiadne stromy. Napravo od nás je strmý trávnatý svah. Naľavo je pôda pokrytá veľkými balvanmi. Zrazu sa pri nás niečo mihlo. Inštinktívne sa otáčam, ale nič sa nehýbe. Prizerám sa lepšie a zrazu zbadám svišťa usalašeného na skale. Kolónia svišťov si pravdepodobne urobila príbytok v dierach medzi balvanmi.

Svišť je najväčší zástupca čeľade vevericovitých. V tejto časti sveta žije svišť vrchovský. * Je to veľmi spoločenské zviera a žije v kolóniách.

Schádzame z chodníka a snažíme sa dostať bližšie k nemu, aby sme ho lepšie videli, ale svišť je zrazu preč. Čakáme a dúfame, že sa toto  plaché stvorenie objaví znovu. O chvíľu už manželka vzrušene gestikuluje. Jeden svišť na nás pozerá spoza balvana! Jeho sivohnedá srsť splýva so skalou, takže zviera takmer nevidno. Prizriem sa lepšie a vidím, že odtiaľ vykúka aj mláďa. Trochu ďalej vidíme ešte jedného svišťa, o ktorom si myslíme, že by to mohol byť otec. Hoci si tým nemôžeme byť istí, páči sa nám predstava, že sa pozeráme na svištiu rodinku.

„Otec“ svišť je asi 45 centimetrov vysoký a vzpriamene sedí na zadných nohách, akoby bol na stráži. Medzitým tie ďalšie dva svište pobehujú medzi rododendronovými kríkmi. Pri hľadaní potravy hrabú v zemi prednými labkami, ktoré majú vyzbrojené silnými pazúrmi. Keď nájdu svoje obľúbené korienky, vzpriamene sa posadia a odhrýzajú si z nich, pričom ich dvíhajú k ústam prednými labkami. Svište jedia skoro ráno a potom večer a medzitým majú siestu. Živia sa rastlinstvom, ale aj lúčnymi koníkmi, chrobákmi, červami a vtáčími vajcami, no nerobia si zásoby.

Táto rodinná scéna vyzerá zábavne, ale keď sa pokúšam priblížiť, aby som si svište odfotografoval, všetky tri zmeravejú. Len čo urobím ďalší pohyb, ticho v údolí prerušia dva ostré hvizdy „otca“ svišťa. „Matka“ a „junior“ rýchlosťou blesku vkĺznu do dvoch úzkych chodieb a miznú pod balvanmi. „Otec“ svišť na mňa chvíľu uprene hľadí. Potom ešte dvakrát zahvízda a už sa aj ženie za ostatnými členmi rodiny.

Kráčajúc ďalej dolu údolím, nachádzam balvan, ktorý sa javí ako ideálne miesto na pozorovanie. Líham si naň a striehnem. Zakrátko sa odvážia vyjsť z úkrytu ďalšie dva svište. Jeden z nich sa šplhá na veľký balvan a ľahne si naň dolu bruchom. Druhý lezie na ten istý balvan z druhej strany. Keď sa tieto dva svište stretávajú, vyzerá to, akoby sa pobozkali.

Pozorujem svište ďalej, fascinovaný ich krátkymi rýchlymi pohybmi, medzi ktorými robia dlhé prestávky. Akýkoľvek môj nepatrný pohyb spôsobí, že znehybnejú a v strehu zdvihnú hlavu. Potom, zdanlivo ignorujúc moju prítomnosť, si doprajú siestu.

Všímam si, že trávnatý koberec predo mnou je plný dier, ktoré možno ľahko rozoznať podľa svetlých kopčekov zeminy. Sú to svištie únikové nory, v ktorých hľadajú útočište, keď pri svojej krátkej vychádzke za potravou zacítia nebezpečenstvo. Nory majú jednu hlavnú komoru, ktorá je spojená so sieťou vedľajších chodieb. Chodby môžu mať dĺžku 1 až 6 metrov a svište sa v týchto bludiskách orientujú pomocou čiernych  hmatových fúzov, ktoré majú okolo ňucháča.

Keď príde treskúca zima, skupiny 10 až 15 svišťov sa utiahnu do zimných nôr. V týchto komorách, ktoré si už predtým vystlali suchými rastlinami, sa zhromaždia mladé i staré svište z rôznych letných nôr, skrútia sa do klbka tesne jeden vedľa druhého, a tak sa začína ich dlhý spánok. Ich telesná teplota sa zníži na menej ako 8 stupňov Celzia, tep srdca klesá na tri až päť úderov za minútu a nadýchnu sa iba dva alebo tri razy za minútu — čo sú pre svište hraničné hodnoty na to, aby prežili. Asi raz za mesiac sa prebudia, aby sa vyprázdnili v „záchodoch“, ktoré sú osobitne vyhrabané v inej časti nory a sú vzduchotesne oddelené. Jednotlivé zimné nory sú od seba tiež oddelené, ale nie vzduchotesne. Tak sa v norách udržiava minimálna cirkulácia vzduchu.

Vedci sa dlho pokúšali pochopiť, ako svište dokážu prežiť v zimných podmienkach. Nedávno uviedli, že zimný spánok je regulovaný určitými endokrinnými žľazami, hlavne štítnou žľazou. Zistilo sa, že keď sa zvieratám dá injekcia s hormónovým výťažkom, neukladajú sa na zimný spánok. Ale je zaujímavé, že keď sú zvieratá vystavené silnému chladu v období leta, ich štítna žľaza na to reaguje zvýšenou činnosťou a zrýchli sa ich látková premena, aby si zvieratá zachovali normálnu telesnú teplotu. Je zjavné, že inštinktívne vedia, že čas na zimný spánok ešte neprišiel.

Svište sú také očarujúce, že vôbec nevnímame čas. Je už popoludní, a tak ich musíme opustiť a vrátiť sa do údolia. Prichádzame za súmraku. Videli sme dnes mnoho krás prírody, no asi najpôsobivejšie bolo stretnutie so svišťami.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 16]

Pozdrav svišťov

[Obrázky na strane 17]

Alpské kvety

Zvonček bradatý

Ľalia zlatohlavá

Plesnivec alpínsky

[Prameň ilustrácií na strane 15]

Svište: Gerken/​Naturfoto-Online.de

[Prameň ilustrácií na strane 16]

Svište: Gerken/​Naturfoto-Online.de