Oslobodený z pút nenávisti

ROZPRÁVA JOSÉ GOMEZ

NARODIL som sa 8. septembra 1964 v malom meste Rognac na juhu Francúzska. Moji rodičia i starí rodičia boli andalúzski Rómovia narodení v Alžírsku a Maroku v severnej Afrike. Ako je to v rómskej kultúre bežné, naša rodina bola veľmi rozvetvená.

Môj otec bol násilníckym človekom a k niektorým mojim najranejším spomienkam patrí to, ako ubližoval matke. Časom sa moja matka rozhodla pre rozvod — čo je u Rómov veľmi zriedkavé. Vzala môjho brata, sestru a mňa do Belgicka, kde sme pokojne žili nasledujúcich osem rokov.

Ale situácia sa zmenila. My deti sme chceli vidieť svojho otca, a tak nás matka vzala do Francúzska a znovu sa pripojila k otcovi. Bolo pre mňa ťažké žiť opäť s otcom. V Belgicku sme všade chodili s matkou. No podľa príbuzných z otcovej strany muži mali byť s mužmi. Podľa ich mužského uvažovania muži majú všetky práva a ženy všetky povinnosti. Napríklad keď som raz chcel pomôcť tete upratať po večeri, strýc ma obvinil, že som homosexuál. V jeho rodine bolo umývanie riadu výlučne ženskou prácou. Toto nevyrovnané zmýšľanie časom ovplyvnilo aj mňa.

Neprešlo veľa času a moja matka sa znovu stala obeťou otcových násilníckych sklonov. Niekoľko ráz, keď sme sa s bratom pokúšali zasiahnuť, sme museli utiecť cez okno, aby sme unikli pred otcovými údermi. Ušetrená nebola ani sestra. Preto som mimo domu trávil toľko času, koľko som len mohol. Ako 15-ročný som nemal v živote žiadny cieľ.

Časom som sa stal známym svojou násilníckou povahou. Tešilo ma, že mám povesť tyrana. Niekedy som zámerne provokoval iných mladých mužov, ale iba málokto sa odvážil postaviť sa mi na odpor — zvlášť preto, že som bol často ozbrojený nožom alebo reťazou. Zakrátko som začal kradnúť autá a predávať ich. V niektorých prípadoch som ich iba zapálil a tešil som sa z pohľadu na to, ako požiarnici hasia plamene. Neskôr som sa vlamoval do obchodov a skladov. Niekoľkokrát som bol zatknutý. A zakaždým som sa modlil k Bohu o pomoc!

Áno, veril som v Boha. Kým sme boli v Belgicku, chodil som do cirkevnej školy. Vedel som teda, že to, čo robím, je zlé. Moja viera v Boha však nijako neovplyvňovala moje správanie. Myslel som si, že všetko, čo by som mal robiť, je prosiť Boha a hriechy mi budú odpustené.

V roku 1984 som bol za krádež odsúdený na 11 mesiacov väzenia. Poslali ma do väznice Baumettes v Marseilles. Tam som si potetoval rôzne časti tela. Jedno tetovanie znelo: „Nenávisť a pomsta.“ Namiesto toho, aby som sa zmenil k lepšiemu, dovolil som, aby väzenie ešte prehĺbilo  moju nenávisť voči autorite a spoločnosti ako celku. Hoci som bol už po troch mesiacoch prepustený, bol som naplnený nenávisťou viac ako kedykoľvek predtým. Potom istá tragédia zmenila môj spôsob života.

Mojím cieľom sa stáva pomsta

Moja rodina mala spor s inou rómskou rodinou. Ja a moji strýcovia sme sa rozhodli, že sa s nimi stretneme zoči-voči, aby sme záležitosť vyriešili. Obe rodiny boli ozbrojené. V hádke, ktorá vypukla, bol zastrelený môj strýc Pierre a tiež bratranec môjho otca. Bol som taký rozrušený, že som stál na ulici so zbraňou v ruke a v záchvate zúrivosti som kričal. Nakoniec mi zbraň násilím vzal jeden z mojich strýcov.

Keď som prišiel o strýca Pierra, na ktorého som sa pozeral ako na otca, premohol ma žiaľ. Začal som podľa zvyku Rómov držať smútok. Mnoho dní som sa neholil a nejedol som žiadne mäso. Nechcel som pozerať televíziu ani počúvať hudbu. Prisahal som, že pomstím smrť svojho strýca, ale moji príbuzní robili všetko pre to, aby som sa nedostal k zbrani.

V auguste 1984 ma povolali na vojenskú službu. Ako 20-ročný som sa prihlásil do mierových jednotiek Organizácie Spojených národov v Libanone. Prijal som riziko, že ak nebudem zabíjať, budem zabitý. V tom čase som vo veľkom fajčil hašiš. Okrem príjemných pocitov, ktoré som pri tom mal, droga tiež vyvolávala vo mne pocit, že sa mi nič nemôže stať.

V Libanone bolo ľahké dostať sa k zbrani, a tak som sa rozhodol dopraviť zbrane do Francúzska, aby som mohol uskutočniť svoj plán pomstiť strýca. Od tamojších obyvateľov som kúpil dve pištole i strelivo. Zbrane som rozobral, skryl do dvoch rádií a poslal som ich domov.

Iba dva týždne pred skončením mojej vojenskej služby sme spolu s tromi spoločníkmi chýbali pri nástupe, a to bez toho, aby sme mali priepustku. Keď sme sa vrátili do barakov, uväznili nás. Kým sme boli vo väzbe, v zúrivosti som napadol dozorcu. Bolo pre mňa nemysliteľné, aby ma ponižoval nejaký payo — niekto, kto nebol Róm. Nasledujúci deň som vyvolal ďalší násilný konflikt, tentoraz s istým dôstojníkom. Bol som poslaný do väznice Montluc v Lyone, kde som mal stráviť zvyšok svojej vojenskej služby.

Nachádzam slobodu — vo väzení

Prvý deň vo väznici Montluc sa mi dostalo srdečného privítania od jedného sympatického mladého muža. Dozvedel som sa, že je jedným z Jehovových svedkov a že on aj ďalší ľudia jeho náboženstva sú vo väzení jednoducho preto, že nevzali do rúk zbraň. To vo mne vyvolalo otázky. Chcel som sa dozvedieť viac.

Zistil som, že Jehovovi svedkovia majú pravú lásku k Bohu, a ich vysoké mravné normy na mňa zapôsobili. No mal som ešte veľa otázok. Chcel som vedieť najmä to, či mŕtvi môžu komunikovať so živými prostredníctvom snov — tak ako tomu verí mnoho Rómov. Jeden svedok, Jean-Paul, mi ponúkol, že bude so mnou študovať Bibliu pomocou knihy Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. *

Zhltol som tú knihu za jednu noc a to, čo som čítal, hlboko zapôsobilo na moje srdce. Tu vo väzení som našiel pravú slobodu! Keď som bol nakoniec prepustený z väzenia, do vlaku domov som nastúpil s plnou taškou biblických publikácií.

Aby som sa skontaktoval so svedkami v oblasti, kde som býval, šiel som do sály Kráľovstva v meste Martigues. Pokračoval som v biblickom štúdiu, teraz s pomocou Erica, mladého služobníka celým časom. Za niekoľko dní som prestal fajčiť a prestal som sa stretávať so svojimi bývalými spoločníkmi, s ktorými som sa predtým dopúšťal zločinov. Bol som rozhodnutý konať v súlade so slovami z Prísloví 27:11, kde sa píše: „Buď múdry, syn môj, a rozradostňuj moje srdce, aby som mohol dať odpoveď tomu, ktorý sa mi vysmieva.“ V Jehovovi som našiel milujúceho Otca, ktorému som sa chcel páčiť.

 Náročná úloha zmeniť sa

Uplatniť v živote kresťanské zásady nebolo pre mňa ľahké. Napríklad pokiaľ išlo o môj problém s drogami, zažil som recidívu, ktorá trvala niekoľko týždňov. Ale najťažšie bolo pre mňa zbaviť sa túžby po pomste. Za Ericovým chrbtom som vždy nosil zbraň a stále som intenzívne pripravoval pomstu proti tým, ktorí zabili môjho strýca. Pátraním po nich som strávil celé noci.

Keď som o tom povedal Ericovi, jasne mi vysvetlil, že kým budem nosiť zbraň a snažiť sa o pomstu, nemôžem si vytvoriť dobrý vzťah k Bohu. Musel som sa rozhodnúť. Hlboko som sa zamýšľal nad nabádaním apoštola Pavla v liste Rimanom 12:19: „Sami sa nepomstite, milovaní, ale nechajte miesto hnevu.“ To mi spolu s vrúcnou modlitbou pomohlo ovládnuť moje pocity. (Žalm 55:22) Nakoniec som sa zbraní zbavil. Po ročnom štúdiu Biblie som 26. decembra 1986 symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode.

Moja rodina reaguje

Zmeny, ktoré som urobil vo svojom správaní, podnietili mojich rodičov, aby začali študovať Bibliu. Znovu sa zosobášili a matka bola pokrstená v júli 1989. Časom na biblické posolstvo zareagovali aj niekoľkí ďalší členovia mojej rodiny a tiež sa stali Jehovovými svedkami.

V auguste 1988 som sa rozhodol, že sa stanem služobníkom celým časom. Potom som sa zamiloval do jednej mladej sestry z môjho zboru. Volala sa Katia. Zosobášili sme sa 10. júna 1989. Prvý rok nášho manželstva nebol ľahký, lebo som ešte stále potreboval robiť zmeny vo svojom postoji k ženám. Bolo pre mňa ťažké uplatniť slová z 1. Petra 3:7, ktoré povzbudzujú manželov, aby svojim manželkám preukazovali česť. Opakovane som sa musel modliť o silu potlačiť pýchu a zmeniť zmýšľanie. Postupne sa to zlepšovalo.

Smrť môjho strýca mi stále spôsobuje veľkú bolesť a niekedy pri spomienke naňho nedokážem zadržať slzy. Bojujem so silnými emóciami, ktoré vo mne vyvolávajú spomienky na jeho vraždu. Celé roky, dokonca aj po krste, som sa obával možnosti stretnutia s členmi rodiny, ktorej som predtým prisahal pomstu. Čo by som urobil, keby ma napadli? Ako by som reagoval? Ovládla by ma moja stará osobnosť?

Jedného dňa som mal verejnú prednášku v neďalekom zbore. Tam som uvidel Pepu, príbuznú ľudí, ktorí zabili môjho strýca. Musím priznať, že vidieť ju bolo skúškou, ktorá naozaj preverila moju kresťanskú osobnosť. Ale nechal som svoje pocity stranou. Neskôr, v deň, keď sa Pepa dala pokrstiť, objal som ju a zablahoželal jej k rozhodnutiu slúžiť Jehovovi. Napriek všetkému, čo sa stalo, som ju prijal ako svoju duchovnú sestru.

Každý deň ďakujem Jehovovi, že mi pomohol oslobodiť sa z pút nenávisti. Kde by som dnes bol bez Jehovovho milosrdenstva? Vďaka Jehovovi sa teším zo šťastného rodinného života. Mám tiež nádej do budúcnosti — nádej na nový svet bez nenávisti a násilia. Áno, plne dôverujem, že sa splní Boží sľub: „Budú sedieť každý pod svojím viničom a pod svojím figovníkom a nikto nespôsobí, aby sa chveli; veď tak hovorili ústa Jehovu vojsk.“ — Micheáš 4:4.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 19]

Keď som bol v mierových jednotkách OSN v Libanone, rok 1985

[Obrázok na strane 20]

Spolu s Katiou a našimi synmi Timeom a Pierrom