Ako náboženstvo prežilo

KEĎ v júni 1941 nacistické Nemecko vtrhlo do Ruska, ruská pravoslávna cirkev už bola Sovietmi takmer zlikvidovaná. Ale po nacistickej invázii začali Sovieti meniť svoje stanovisko k náboženstvu. Čo ich k tomu viedlo?

Richard Overy, profesor súčasnej histórie na Kráľovskej akadémii v Londýne, to vysvetlil vo svojej knihe Russia’s War—Blood Upon the Snow (Ruská vojna — krv na snehu): „Metropolita Sergej [Sergius], hlava cirkvi, vyzýval veriacich v ten istý deň, keď zaútočili Nemci, aby urobili všetko na dosiahnutie víťazstva. V nasledujúcich dvoch rokoch vydal prinajmenšom 23 náboženských listov, v ktorých vyzýval svoje ovečky, aby bojovali za bezbožný štát, v ktorom žijú.“ A tak, pokračoval Overy, ‚Stalin dovolil náboženstvu znova prekvitať‘.

V roku 1943 Stalin konečne súhlasil s uznaním pravoslávnej cirkvi tak, že vymenoval Sergia za jej nového patriarchu. „Predstavení cirkvi reagovali vyberaním peňazí od veriacich, aby tým financovali  sovietske ozbrojené oddiely,“ poznamenáva Overy. „Kňazi a biskupi pobádali svoje zbory, aby zachovávali vieru v Boha a Stalina.“

Ruský náboženský učenec Sergej Ivanenko, opisujúc toto obdobie ruských dejín, napísal: ‚Oficiálna publikácia ruskej pravoslávnej cirkvi — List moskovského patriarchátu — vychvaľovala Stalina ako najväčšieho vodcu a učiteľa všetkých čias a národov, zoslaného od Boha, aby zachránil národ od útlaku, statkárov a kapitalistov. Publikácia vyzývala veriacich, aby do poslednej kvapky krvi bránili ZSSR pred jeho nepriateľmi a aby dali do budovania komunizmu všetko.‘

„Vysoko cenení agentmi KGB“

Ešte aj po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 bola pravoslávna cirkev naďalej užitočná pre komunistov. Kniha The Soviet Union: The Fifty Years (Päťdesiat rokov Sovietskeho zväzu) od Harrisona Salisburyho odhaľuje, ako to vtedy bolo: „Keď sa vojna skončila, cirkevní predstavení prijali požiadavky Stalinovej zahraničnej politiky počas studenej vojny.“

Nedávno vydaná kniha The Sword and the Shield opisuje, ako cirkevní vodcovia slúžili sovietskym záujmom. Vysvetľuje, že patriarcha Alexej I., ktorý sa stal v roku 1945 nástupcom Sergia, „sa pripojil k Rade pre svetový mier, sovietskej fingovanej organizácii založenej v roku 1949“. Kniha tiež podotýka, že Alexej I. a metropolita Nikolaj „boli vysoko cenení agentmi KGB [sovietskym Výborom štátnej bezpečnosti] ako vplyvní agenti“.

Patriarcha Alexej I. v roku 1955 pozoruhodne vyhlásil: „Ruská pravoslávna cirkev podporuje úplne mierovú zahraničnú politiku našej vlády, nie preto žeby údajne cirkev mala nedostatok slobody, ale preto, že sovietska politika je spravodlivá a je v súlade s kresťanskými ideálmi, ktoré káže cirkev.“

Dňa 22. januára 2000 sa v londýnskych novinách The Guardian vyjadril disidentský pravoslávny kňaz Georgij Edelshtein: „Všetci biskupi boli starostlivo vyberaní, aby spolupracovali so sovietskou vládou. Všetci boli agentmi KGB. Je známe, že patriarcha Alexej bol najatý KGB pod krycím menom  Drozdov. Dnes biskupi uskutočňujú tú istú politiku, ako to robili pred 20 či 30 rokmi.“

Nástroj sovietskeho štátu

Čo sa týka vzťahu medzi pravoslávnou cirkvou a Sovietmi, časopis Life zo 14. septembra 1959 poznamenal: „Stalin urobil náboženstvu nejaké ústupky a cirkev ho začala považovať za cára. Spoluprácu s pravoslávnou cirkvou zabezpečuje osobitné ministerstvo a komunisti odvtedy využívajú cirkev ako ruku sovietskeho štátu.“

Matthew Spinka, autorita v oblasti ruských cirkevných záležitostí, potvrdil existenciu blízkeho vzťahu medzi cirkvou a štátom vo svojej knihe The Church in Soviet Russia (Cirkev v sovietskom Rusku) z roku 1956. „Súčasný patriarcha Alexej,“ napísal Spinka, „úmyselne urobil zo svojej cirkvi nástroj vlády.“ Áno, pravoslávna cirkev prežila iba tak, že sa stala nástrojom štátu. Ale možno sa spýtate: ‚Je to až také trestuhodné?‘ Nuž pouvažujme, ako sa na túto záležitosť pozerá Boh a Kristus.

Ježiš Kristus svojim pravým učeníkom povedal: „Nie ste časťou sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta.“ A Božie Slovo sa vhodne pýta: „Cudzoložnice, či neviete, že priateľstvo so svetom je nepriateľstvo s Bohom?“ ​(Ján 15:19; Jakub 4:4) Teda podľa toho, ako to predkladá Biblia, z cirkvi sa stala náboženská prostitútka, s ktorou „smilnili králi zeme“. Preukázala sa, že je sama osebe časťou toho, čo Biblia nazýva „Veľký Babylon, matka smilníc a ohavností zeme“. — Zjavenie 17:1–6.

Ako prežili Jehovovi svedkovia

Naproti tomu Ježiš Kristus odhalil, čím budú známi jeho praví nasledovníci, keď povedal: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ ​(Ján 13:35) Táto láska bola hlavným činiteľom pri prežití svedkov v bývalom Sovietskom zväze, ako to naznačuje aj nasledujúca správa z knihy The Sword and the Shield. „Jehovisti poskytujú svojim náboženským spolupracovníkom, ktorí sú v [pracovných] táboroch alebo vo vnútroštátnom vyhnanstve pomoc každého druhu tak, že im zaobstarávajú peniaze, pokrm a šatstvo.“

V „pokrme“, ktorý poskytovali tým vo väzenských táboroch, bol zahrnutý aj duchovný pokrm — Biblie a biblická literatúra. Biblia obsahuje ‚Božie výroky‘, o ktorých Ježiš povedal, že ich potrebujeme, aby sme si udržiavali svoj duchovný život. (Matúš 4:4) Literatúra bola pašovaná do táborov s veľkým osobným rizikom, pretože každý, kto bol pri tom prichytený, bol tvrdo potrestaný.

Helene Celminová z Lotyšska bola uväznená v trestaneckom tábore v Poťme v Rusku od roku 1962 až do roku 1966. Napísala knihu Women in Soviet Prisons (Ženy v sovietskych väzniciach), v ktorej vysvetľuje: „Mnoho Jehovových svedkov dostáva desať rokov  nútených prác iba za to, že mali vo svojom byte len niekoľko čísiel časopisu Strážna veža. Pretože ľudia sú uväznení za to, že vlastnili túto literatúru, znepokojenie a zlosť správy väzenia nad tým, že sa táto literatúra nachádza v tábore, je pochopiteľná.“

Je isté, že riskovanie osobnej slobody a bezpečnosti pre zaobstaranie duchovnej pomoci bolo dôkazom kresťanskej lásky! Ale zatiaľ čo toto bol dôležitý činiteľ pri prežití Jehovových svedkov, bol tu ešte jeden dôležitejší. „Nikto nevedel pochopiť,“ podotýka Helene Celminová, „ako mohla na toto územie ostnatého drôtu a obmedzených možností kontaktu s ľuďmi preniknúť zakázaná literatúra.“ Zdalo sa to nemožné, pretože každý, kto vchádzal do väznice, bol dôkladne prehľadaný. „Bolo to, akoby anjeli v noci preleteli ponad tábor a zhodili ju,“ napísala táto autorka.

V skutočnosti Boh sľúbil, že nezanechá svoj ľud, ani ho neopustí. Tak Jehovovi svedkovia v bývalom Sovietskom zväze ochotne uznali to, čo uznal aj biblický žalmista: „Hľa, Boh je môj pomocník.“ ​(Žalm 54:4; Jozua 1:5) Áno, jeho pomoc bola dôležitá na to, aby Jehovovi svedkovia prežili v bývalom Sovietskom zväze!

Ako sa okolnosti zmenili

Dňa 27. marca 1991 sa Jehovovi svedkovia v Sovietskom zväze stali zákonne registrovanou organizáciou podpísaním právneho dokumentu, ktorý obsahuje nasledujúce vyhlásenie: „Cieľom náboženskej organizácie je konať náboženské dielo oznamovania mena Jehovu Boha a jeho milujúcich opatrení pre ľudstvo prostredníctvom jeho nebeského Kráľovstva pod Ježišom Kristom.“

Medzi spôsobmi vykonávania tohto náboženského diela je v dokumente uvedené aj verejné kázanie a návštevy v domovoch ľudí, vyučovanie tých, ktorí chcú počúvať, biblickým pravdám, vedenie bezplatných biblických štúdií za pomoci biblických študijných publikácií a rozširovanie Biblií.

Od podpísania tohto dokumentu už prešlo vyše 10 rokov. Sovietsky zväz sa rozpadol a postavenie náboženstva v 15 bývalých sovietskych republikách sa značne zmenilo. Čo sa dá povedať o budúcnosti náboženstva v týchto krajinách, ako aj vo zvyšnej časti sveta?

[Rámček na strane 11]

Spolupráca cirkvi so Sovietmi

Edmund Stevens vo svojej knihe Russia Is No Riddle z roku 1945 napísal: „Cirkev si dávala veľký pozor na to, aby nepohrýzla ruku, ktorá ju práve živí. Plne si uvedomovala, že štát za túto udelenú priazeň očakáva od cirkvi, že bude plne podporovať štátne zriadenie a pôsobiť vo vymedzených hraniciach.“

Stevens ďalej vysvetlil: „Stáročia dlhá tradícia ako oficiálneho štátneho náboženstva bola v pravoslávnej cirkvi hlboko zakorenená, a z toho dôvodu sa táto cirkev celkom prirodzene vžila do svojej novej úlohy, ktorá spočívala v úzkej spolupráci so sovietskou vládou.“

Kestonský inštitút dôkladne preskúmal minulú spoluprácu medzi Sovietmi a Alexejom II., ktorý je dnes patriarchom ruskej pravoslávnej cirkvi. V správe prišli k záveru: „Alexejova kolaborácia nebola ničím výnimočným, pretože skoro všetci predstavení zákonne uznaných náboženských vierovyznaní vrátane katolíkov, baptistov, adventistov, moslimov a budhistov boli najatými agentmi KGB. V skutočnosti výročná správa, ktorá opisuje získanie Alexeja na spoluprácu, uvádza tiež mnohých ďalších agentov, niektorých z estónskej luteránskej cirkvi.“

[Rámček/obrázok na strane 12]

Vydávanie svedectva v táboroch

Viktors Kalnins, lotyšský novinár, strávil väčšinu svojho 10-ročného trestu (1962–1972) v mordvianskom komplexe pracovných táborov, asi 400 kilometrov juhovýchodne od Moskvy. Pri jednom rozhovore v marci 1979 sa dopisovateľ Prebuďte sa! Kalninsa opýtal: „Vedia internovaní svedkovia, čo sa deje v súvislosti s organizáciou tu v Amerike alebo v iných krajinách?“

„Áno, vedia,“ odpovedal Kalnins, „a to prostredníctvom literatúry, ktorú dostávajú... Dokonca mi ukazovali svoje časopisy. Nikdy som nevedel, kde sa literatúra ukrýva; z času na čas sa to menilo. Ale každý vedel, že literatúra je v tábore... Dozorcovia a Jehovovi svedkovia boli ako Tom a Jerry, jedni sa snažili literatúru skrývať a tí druhí sa ju snažili nájsť!“

Na otázku „Pokúšali sa Jehovovi svedkovia s vami rozprávať o svojej viere?“ Kalnins odpovedal: „Ó, áno! Ich viera je veľmi dobre známa. Vieme všetko o Armagedone... Rozprávali veľa o konci chorôb.“

[Obrázok]

Svedkovia v mordvianskych táboroch odvážne šírili biblické pravdy

 [Obrázok na stranách 8, 9]

Vovčukovci boli deportovaní do Irkutska na Sibíri v roku 1951 a dodnes sú vernými kresťanmi

[Obrázok na strane 10]

Za podporu zo strany náboženstva počas druhej svetovej vojny Stalin dovolil náboženstvu, aby mohlo dočasne prosperovať

[Prameň ilustrácie]

U.S. Army photo

[Obrázok na strane 10]

Patriarcha Alexej I. (1945–1970) povedal: ‚Sovietska politika je v súlade s kresťanskými ideálmi, ktoré káže cirkev‘

[Prameň ilustrácie]

Centrálny štátny archív zaoberajúci sa filmovými/fotografickými/telefónnymi dokumentmi Sankt-Peterburgu