Veslovanie na smrť

Od dopisovateľa Prebuďte sa! vo Francúzsku

LEN si predstavme ten pohľad. Davy ľudí uprene pozorujú, ako nová galeja francúzskeho kráľa opúšťa prístav Marseille v Stredozemnom mori. Je to jedna z najkrajších lodí, aké sa kedy plavili po mori. Zložité rezby i bohaté zlaté a perleťové ornamenty zdobia kormu lode. Tie najznamenitejšie vyšívané látky dodávajú palube vznešenú nádheru. Keď ranné svetlo zažiari na túto barokovú extravaganciu, niektorí si hrdo spomenú na povesť kráľa Ľudovíta XIV., nazývaného „kráľ Slnko“.

Do 17. storočia sa galeje používali na vojenské účely len obmedzene, no kráľ Ľudovít XIV. sa rozhodol, že zväčší počet svojich plavidiel na 40 — na najväčšiu flotilu galejí Stredozemného mora. Odborníci odhadujú, že jeho potrebám by bohato postačilo 20. Čo bolo dôvodom na takú veľkú flotilu?

Kráľov radca Jean-Baptiste Colbert vysvetlil: „Niet väčšej moci, ktorá by lepšie charakterizovala veľkosť vladára a prispievala k jeho väčšej sláve medzi cudzincami, ako galeje.“ Skutočne, hlavným dôvodom existencie Ľudovítových galejí bola prestíž. Prestíž, ale za akú cenu?

Zamyslite sa nad utrpením ľudí. Na palube lode — s dĺžkou menšou ako 45 metrov a šírkou 9 metrov — bolo natlačených 450 veslárov. V tomto stiesnenom priestore žili a pracovali nepretržite celé mesiace. Na koži sa im od slaného morského vzduchu vytvárali vredy a ich telá niesli stopy po častom bičovaní. Polovica z nich zahynula v „najväčšej skaze ľudí“ vo Francúzsku, ako galeje nazývajú francúzski historici.

To, čo pre niekoľkých predstavovalo honosnú nádheru a slávu, pre mnohých iných znamenalo utrpenie a smrť. Kde však kráľ získal tie mnohé tisícky veslárov potrebných na obsadenie svojich 40 plavidiel posádkou?

Získavanie veslárov

V stredoveku boli veslári na galejach — čiže galeotti — ako ich volali, slobodní muži a veslovanie sa považovalo za čestné povolanie.  V 17. storočí sa však všetko zmenilo. Niektorých veslárov, ktorí sa nazývali Turci, kupovali z Osmanskej ríše. Väčšinou to boli moslimovia, no niektorí boli pravoslávni veriaci. Používali sa aj vojnoví zajatci.

„K najodpornejším a najnezmyselnejším iniciatívam, ktoré sa podnikli na ‚posilnenie‘ posádok, patrilo nepochybne odvedenie irokézskych bojovníkov na galeje kráľa Slnka,“ poznamenávajú francúzski historici. Ukázalo sa, že zajatie amerických Indiánov bolo chybou. V roku 1689 ich museli poslať domov, pretože irokézsky ľud ohrozoval raných francúzskych kolonistov.

Ľudovítove ambiciózne projekty si však vyžadovali ďalších veslárov. Riešenie našiel Colbert. Informoval úradníkov so súdnou právomocou o kráľovom prianí, aby „odsúdili čo najväčší počet kriminálnikov a aby zmenili rozsudky smrti a odsúdili ich na galeje“. Takéto využívanie zločincov nebolo nové. Už asi dve storočia predtým sa vo vojnách s Talianskom používali trestanci ako otroci na galejach. No počet poslaných na galeje za vlády Ľudovíta XIV. a jeho pravnuka Ľudovíta XV. nemal obdobu. V rokoch 1680 až 1748 bolo na veslovanie odsúdených 60 000 mužov. Kto boli títo galejníci?

Kto bol odvedený?

Až polovicu mužov poslaných na galeje tvorili bežní trestanci. Od vrahov po vreckových zlodejov. Takto trestaní boli aj pašeráci; tí niekedy predstavovali veľkú časť posádky veslárov.

Okrem toho na galejach boli donútení pracovať aj ľudia žijúci na okraji spoločnosti. V roku 1666 jeden dôstojník, ktorý ich mal v Marseille na starosti, napísal: „Bol by som rád, keby sa rozhodlo, aby sa pochytali lenivci, pútnici... cigáni i ďalší tuláci a zaplnili sa nimi galeje... Tak by sa svet očistil od príťaže tejto spodiny.“ Pod zámienkou zachovania verejného poriadku boli teda odvádzaní cigáni a bedári. A v roku 1660 boli násilne odvedení dokonca aj poľskí pútnici, ktorí navštívili jednu svätyňu vo Francúzsku!

Ďalším zdrojom pracovnej sily boli dezertéri z armády, ktorí boli po dostihnutí odsúdení na doživotné galeje. Zbehom zmrzačili nos i uši, na tvár im vypálili kvet ľalie a oholili im hlavy. Počas početných vojen Ľudovíta XIV. v rokoch 1685 až 1715 bolo na galeje poslaných asi 17 000 dezertérov. Čo čakalo týchto mužov?

Ich utrpenie

Muky veslárov na galejach sa v skutočnosti začali ešte predtým, ako sa dostali na more. Najprv ich niekedy až šesť mesiacov nechali v dočasnom väzení, kým ich spútali reťazami so stovkami ďalších a odvliekli do Marseille. Pre niektorých, ako napríklad mužov z Bretónska či Paríža, bol tento nútený 800-kilometrový pochod ako nočná mora trvajúca vyše mesiaca. Jeden súčasník to nazval „najhorším trestom pre odsúdených“. Mnohí zomreli cestou na galeje.

Nezabila ich však len dĺžka cesty či znížené prídely. Strážcovia väzňov kruto týrali. Bitie a nedostatok stravy a spánku si vyžiadali veľkú daň. Okrem toho ľudia popri ceste neprejavovali veľký súcit mužom, ktorí pravidelne prechádzali francúzskou krajinou. Miestne ženy údajne na žiadosť jedného väzňa o vodu odpovedali: „Len kráčaj, kráčaj! Tam, kam ideš, budeš mať veľa vody!“

 Polovica neprežila

Mnohí z odsúdených more nikdy predtým nevideli, nevraviac o galejach. Príchod do marseillského prístavu bol náhlym prebudením. Väzňov nazháňali na prázdnu galeju a vyšetrili ich, ako to jeden z nich opísal, ako „kravy kúpené na trhu“. Boli zaznamenané ich osobné dáta a z väzňov sa stali čísla v galejníckom systéme. „Vstup do spoločenstva galejníkov nepochybne spôsobil krajnú dezorientáciu a znamenal ohromný psychický a fyzický šok,“ poznamenáva jeden historik. Čakalo ich však ešte horšie zaobchádzanie.

V oddeleniach, ktoré mali dĺžku len 2,30 metra a šírku 1,25 metra, celé mesiace žilo a veslovalo päť mužov, pričom boli reťazami pripútaní k laviciam. Každý veslár mal na sedenie len 45 centimetrov. Miesta bolo tak málo, že muži nemohli ani zohnúť ruky, keď priťahovali veslá, z ktorých každé malo dĺžku najmenej 12 metrov a vážilo vyše 130 kilogramov. Veslovať celé hodiny naraz bolo vyčerpávajúce, veslárom sa pri tom trhali svaly, čo kládlo značné nároky na silu a výdrž. Bolo to „porovnateľné s najťažšími úlohami vykonávanými v tropickej klíme,“ vysvetľuje jeden historik.

Galeje boli nízke a veslári boli asi len meter nad hladinou. Preto boli stále premočení, často veslovali s nohami vo vode a kožu im rozožieral slaný vzduch. Prídely jedla boli biedne. „Trestanci robili všetko pre to, aby prežili,“ poznamenáva ďalší historik. Útek takmer neprichádzal do úvahy. Mimoriadna odmena vypísaná na hlavu utečencov motivovala miestnych roľníkov k tomu, aby sa pripojili k honu na tých, ktorí sa snažili dostať preč. Podarilo sa to len jednému zo sto.

Len zriedkavo sa bral ohľad na rozsudky. A tak veslár odsúdený na niekoľko rokov možno o 25 rokov ešte stále sedel za veslom. Asi tretina mužov zahynula v priebehu troch rokov. Celkove polovica veslárov neprežila. Úmrtnosť veslárov bola rovnako vysoká, či boli na súši, alebo na mori. V zime 1709/10 zomrela jedna tretina z nich na hlad a mimoriadne nevľúdne počasie. Je tragické, že niektorí z nich boli poslaní na galeje len za svoje náboženstvo.

Odsúdení za svoju vieru

V roku 1685 zrušil kráľ Ľudovít XIV. Nantský edikt a protestantizmus bol vo Francúzsku zakázaný. * Asi 1500 protestantov bolo odsúdených na galeje, lebo odmietli prestúpiť na katolicizmus alebo sa pokúsili o útek z krajiny. Takéto trestanie „kacírov“ sa skúšalo už v roku 1545, keď na príkaz kráľa Františka I. bolo za jeden týždeň poslaných na galeje 600 valdencov. * Za vlády Ľudovíta XIV., takzvaného veľmi kresťanského kráľa, prenasledovanie nabralo nové dimenzie.

Prečo boli protestanti posielaní na galeje? Jeden kráľovský úradník naznačil dôvod: „Okrem sily neexistuje žiaden spôsob, ako navrátiť kacírov.“ Jeden historik dodáva: „Kráľ dúfal, že len čo odsúdení protestanti ‚privoňajú k robote na galejach‘, väčšina zavrhne náboženstvo, pre ktoré tak veľa obetovala.“ Väčšina sa však odmietla zriecť svojej viery, aby tak získala slobodu. Preto títo ľudia boli na podnet lodných katolíckych kaplánov často predmetom hrozného verejného bičovania. Niektorí zomreli; iným zostali na tele jazvy na celý zvyšok života.

Napriek tomuto krutému násiliu sa protestanti aktívne delili o svoju vieru s druhými. Viedlo to k tomu, že niektorí, vrátane najmenej  jedného katolíckeho kaplána, sa stali protestantmi. Vzdelaní protestanti, ktorí boli považovaní za najnebezpečnejších, boli odvedení z lodí a uvrhnutí do hladomorní, kde mali zomrieť. To však nezastavilo protestantských galejníkov pred tým, aby si navzájom pomáhali, dokonca až natoľko, že zriadili kurzy čítania a písania pre svojich druhov, ktorí nevedeli čítať.

Odsúdení nestratili zo zreteľa, prečo boli prenasledovaní. „Čím viac trpím, tým viac milujem pravdu, pre ktorú trpím,“ napísal protestant Pierre Serres. Mnohé krajiny boli zdesené, keď sa dopočuli o náboženskom prenasledovaní vo Francúzsku. V roku 1713 anglická kráľovná Anna úspešne presadila prepustenie mnohých odsúdených na slobodu. Iróniou je, že protestanti, ktorým bolo predtým zakázané opustiť Francúzsko, boli z neho teraz vyhostení.

Zánik galejí

Galeje nakoniec upadli do zabudnutia v dôsledku pokroku v námornej navigácii a bitkách, ako aj pre nedostatok financií. Finančné problémy kráľa Ľudovíta XIV. viedli k zníženiu ich stavu. V roku 1720 zostalo len 15 lodí a ich činnosť bola veľmi zredukovaná. Väčšinu času trávili galejníci v Marseille, kde sa prácou v blízkych továrňach na mydlo či predávaním oblečenia, ktoré uplietli, začlenili do ekonomického systému mesta. Napokon bol v roku 1748 vydaný zákon, ktorý galejam ‚odzvonil‘.

V povedomí Francúzov galeje ešte stále pretrvávajú. Keď Francúzi čelia ťažkostiam, často vyhlásia: „Quelle galère!“, čo po slovensky doslovne znamená: „Hotové galeje!“ Za mnoho z toho, čo vieme o živote na galejach, vďačíme osobným správam, ktoré napísali veslári. Napriek bezohľadnej náboženskej diskriminácii vytvorili organizáciu vzájomnej pomoci a morálnej podpory. Vytrvalosť a nádej boli nevyhnutné na ich prežitie a kompromis nepripadal do úvahy.

Je zaujímavé, dokonca aj keď berieme do úvahy náboženskú neznášanlivosť tej doby, ako historici vyjadrili svoje prekvapenie nad tým, že sudcovia ochotne a „bez mihnutia oka presadzovali legislatívu, ktorá dávala rovnaké postavenie čestným, lojálnym poddaným i najhorším kriminálnikom“.

Skutočne, pamiatka protestantských galejníkov zostáva mocným svedectvom strašnej nespravodlivosti, ktorú človek spôsoboval svojmu blížnemu. Áno, „človek panoval nad človekom na jeho škodu“. (Kazateľ 8:9) Našťastie je blízko čas, keď Bohom ustanovený vládca Ježiš Kristus „oslobodí chudobného, volajúceho o pomoc, tiež strápeného a každého, kto nemá pomocníka“. — Žalm 72:12–14.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 13]

Veslovali v úbohých podmienkach

[Prameň ilustrácie]

© Musée de la Marine, Paris

[Obrázok na strane 15]

V titulku nad obrazom sa po francúzsky píše: „Spoľahlivé a čestné spôsoby navracania kacírov na katolícku vieru.“ Obraz datovaný do roku 1686

[Prameň ilustrácií na strane 12]

Strany 2, 12 a 15: © Cliché Bibliothèque nationale de France, Paris