Loidina cesta z mlčania

Rozpráva Loidina matka

AKO každá budúca mamička, aj ja som sa obávala, že moje dieťa sa narodí s nejakou poruchou. Nebola som však pripravená na srdcervúci plač Loidy, môjho tretieho dieťaťa, keď prišla na svet. Lekár jej nevedomky lekárskymi kliešťami zlomil kľúčnu kosť. O niekoľko týždňov po nápravnej operácii poslali Loidu domov. Naša radosť však trvala krátko.

Počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov sa stalo zjavným niečo strašné. Loidino liečenie malo nepriaznivé následky — vrátane horúčky, hnačky a kŕčov — a zdalo sa, že liečenie týchto symptómov jej stav iba zhoršilo. Onedlho už Loida nebola schopná ovládnuť pohyby svojho tela. Nakoniec nám lekári povedali, že má mozgovú obrnu. Povedali nám, že nikdy nebude môcť chodiť ani rozprávať — že nám nebude ani rozumieť.

Prvé pokusy o komunikáciu

Napriek hrozným prognózam som stále cítila, že Loida mnohým veciam rozumie. A tak som jej čítala jednoduché knihy a snažila som sa naučiť ju abecedu. Ale Loida nemohla hovoriť ani nejako naznačiť, že rozumie tomu, čo hovorím. Nijako som sa nemohla dozvedieť, čomu — ak vôbec niečomu — dokáže porozumieť.

Ako roky plynuli, zdalo sa, že moje úsilie učiť Loidu nie je veľmi úspešné. I tak som však trávila hodiny tým, že som jej čítala. Dokonca sme ju zapojili do nášho rodinného biblického štúdia s Noemí, našou najmladšou dcérou; študovali sme knihu Počúvať veľkého Učiteľa a Moju knihu biblických príbehov. * Opakovane som Loide čítala mnohé kapitoly z týchto kníh.

Keď nedokážete komunikovať s niekým, koho milujete, je to naozaj frustrujúce. Keď som vzala Loidu do parku, bezútešne plakala. Prečo? Zdalo sa mi, že ju trápila skutočnosť, že nemôže behať a hrať sa ako ostatné deti. Pri jednej príležitosti sa Loida rozplakala, keď mi staršia dcéra čítala niečo z učebnice. Bolo jasné, že ju niečo trápi, ale ja som nevedela čo. Loidina reč bola obmedzená na niekoľko neartikulovaných zvukov, ktorými vyjadrovala svoje základné potreby, že chce jesť, piť, spať alebo ísť na toaletu.

Keď mala 9 rokov, začala chodiť do školy pre deti so špecifickými potrebami. Počas nasledujúcich troch rokov sa však jej stav zhoršil. Bála sa urobiť hoci aj niekoľko  krokov bez pomoci a takmer celkom prestala „komunikovať“. S manželom sme sa rozhodli, že by bolo lepšie učiť Loidu doma.

Nasledujúcich šesť rokov som Loidu učila, ako som len vedela. Písala som písmená na tabuľu a dúfala som, že ich Loida tiež napíše. Moje úsilie bolo márne. Bol problém v tom, že Loida to nepochopila, alebo že to nemohla napísať, lebo nedokázala ovládať pohyby rúk?

Keď mala Loida 18 rokov, bolo také náročné ju zvládnuť, že som sa úpenlivo modlila k Jehovovi a prosila som, aby mi pomohol komunikovať s mojou dcérou. Odpoveď na moju modlitbu prišla nezvyčajným spôsobom.

Prerušenie mlčania

Zvrat nastal, keď moje dcéry prerábali spálňu. Predtým ako sme dali dole staré tapety, Noemí napísala na stenu niekoľko mien — mená z Biblie a mená našich priateľov a členov rodiny. Zo zvedavosti sa moja dcéra Rut spýtala Loidy, či vie, kde je napísané meno „Jehova“. Na naše prekvapenie Loida prišla k stene a hlavu si oprela tam, kde bolo napísané Božie meno. Rut chcela vedieť, či Loida rozozná aj ďalšie mená, a tak ju vyskúšala. Na jej prekvapenie Loida dokázala rozoznať každé meno — dokonca mená, ktoré nikdy predtým nevidela napísané! Rut zvolala celú rodinu, aby sme to videli na vlastné oči. Loida vie čítať!

Potom sme vymysleli spôsob, ako pomôcť Loide „rozprávať sa“ s nami. Pripevnili sme písmená abecedy na stenu našej dlhej chodby. Ukladať menšie písmená na tabuľku v ruke nemalo význam, lebo Loida nedokázala natoľko ovládať pohyby rúk, aby ukázala na každé písmeno. A tak keď Loida chcela komunikovať, prechádzala od písmena k písmenu na stene, hláskujúc, čo nám chce povedať. Ako si iste dokážete predstaviť, bolo to dosť unavujúce. V skutočnosti Loida musela prejsť kilometre, aby poskladala niekoľko jednoduchých viet, a zabralo jej hodiny, aby rozhovor dokončila!

Napriek tomu je Loida nadšená, že môže s nami „rozprávať“. Prvé, čo nám povedala, bolo: „Som taká šťastná, že vďaka Jehovovi teraz môžem komunikovať!“ Užasnutí sme sa Loidy spýtali: „Čo si robila, keď si celý deň mohla len sedieť?“ Loida sa vyjadrila, že si v mysli ukladala, čo by nám chcela povedať. Povedala, že 18 rokov túžila po komunikácii. „Keď Rut začala chodiť do školy,“ povedala Loida, „čítala som si jej učebnice. Hýbala som perami a vydávala som nejaké zvuky, ale vy ste mi nerozumeli. Preto som často plakala.“

So slzami som sa jej ospravedlňovala, že som jej lepšie nerozumela. Loida odpovedala: „Si dobrá mama a nikdy si sa nevzdala. Vždy som bola pri tebe šťastná. Veľmi ťa ľúbim. Tak už viac neplač. Dobre?“

Duchovný pokrok

Loida už mala nejaké poznanie Biblie a vedela naspamäť niektoré biblické verše. Ale čoskoro nám povedala, že by chcela podávať komentáre na týždennom zborovom štúdiu Strážnej veže, čo je rozhovor o Biblii pomocou otázok a odpovedí. Ako by to mohla robiť? Niekto z nás jej prečítal celý článok. Potom si  Loida vybrala otázku, na ktorú by chcela odpovedať. Komentár, ktorý nám „vyhláskovala“, sme napísali. Potom ho na zhromaždení niekto z nás prečítal. „Je to pre mňa úžasné, že sa môžem podieľať na programe,“ povedala nám raz Loida, „pretože sa tak cítim byť súčasťou zboru.“

Keď mala 20 rokov, vyjadrila túžbu byť pokrstená. Keď sa jej bratia spýtali, či vie, čo to znamená oddať sa Jehovovi, Loida odpovedala, že to urobila už pred siedmimi rokmi — keď mala iba 13 rokov. „Modlila som sa k Jehovovi,“ povedala, „a povedala som mu, že mu chcem navždy slúžiť.“ Loida symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode 2. augusta 1997. Povedala nám: „Vďaka Jehovovi, moja najväčšia túžba sa splnila!“

Loida rada rozpráva o Božom Kráľovstve príbuzným a susedom. Občas nás sprevádza do kazateľskej služby na ulici. Zostavila aj list, ktorý nechávame vo dverách, keď nikto nie je doma. Loida prejavuje zvláštny záujem o starších a chorých. Napríklad v zbore máme sestru, ktorá má amputovanú nohu. „Viem, čo to je nemôcť chodiť,“ povedala nám Loida, a tak zostavila list, aby túto sestru povzbudila. Potom je tu Jairo, mladý chlapec v inom zbore, ktorý je prakticky úplne ochrnutý. Keď Loida počula o jeho stave, napísala mu list. Okrem iného v ňom uviedla: „Čoskoro nás Jehova uzdraví. V Raji už nebude žiadne utrpenie. Potom ťa pozývam na preteky v behu. Smejem sa, pretože to bude veľká zábava. Myslím na to, že budeme takí, akých nás Jehova stvoril, bez chorôb... Nie je to úžasné?“

Pomoc vytrvať

Teraz rozumiem mnohým veciam súvisiacim s Loidiným správaním, ktoré ma miatli. Loida napríklad povedala, že keď bola mladšia, nechcela, aby sme ju objímali, lebo bola veľmi skľúčená. „Zdalo sa mi veľmi nespravodlivé, že moje sestry môžu rozprávať a učiť sa a ja nie,“ povedala. „Bola som taká nahnevaná. Boli chvíle, keď by som bola radšej mŕtva.“

Aj keď už Loida dokáže komunikovať, borí sa s rôznymi náročnými prekážkami. Napríklad približne raz do mesiaca má kŕče, pri ktorých akoby sa dusila a nekontrolovateľne pohybuje rukami a nohami. Navyše, akákoľvek infekcia — aj obyčajné prechladnutie — ju značne oslabí. Občas sa pre svoj stav dostáva do depresie. Čo jej pomáha vytrvať? Dovoľte, aby vám to povedala sama:

„Modlitba je úžasnou pomocou. Tak veľmi ma to obšťastňuje, keď hovorím s Jehovom, keď cítim, že som pri ňom blízko. Oceňujem si aj lásku a pozornosť ostatných v sále Kráľovstva. Som veľmi šťastná, že aj napriek telesným ťažkostiam, ktoré mám, ma vychovávali úžasní rodičia, ktorí ma tak veľmi milujú. Nikdy nezabudnem, čo pre mňa urobili moje sestry. Tieto krásne písmená na stene mi zachránili život. Bez Jehovovej lásky a lásky mojej rodiny by môj život nemal žiaden zmysel.“

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 24]

Loida so svojou rodinou