Kone boli mojím životom

Najprv sa objavili drobné kopýtka, potom nasledovala hlava opierajúca sa o predné nohy. Mal som trochu problémy s plecami, ale zvyšok vyšiel von veľmi rýchlo. Akonáhle bola pupočná šnúra prerušená, kobyla vyskočila na nohy a radostne zaerdžala v netrpezlivom očakávaní, že uvidí svoje žriebä.

TO BOL len jeden z mnohých prípadov, keď som musel v noci vstať z postele, aby som pomohol „matke“ v núdzi. Prijal som to bez toho, že by som sa sťažoval. Chov čistokrvných koní bol totiž mojou vášňou.

Láska ku koňom sa zrodila v mojom živote veľmi skoro. Na koni som začal jazdiť, keď som mal šesť rokov. Narodil som sa v meste Roncq v severnom Francúzsku a bol som vychovávaný rodičmi, ktorí boli katolíci. Dali ma študovať na katolícku strednú internátnu školu. Školy so zameraním na chov koní neexistovali, a tak som sa rozhodol zanechať štúdium a nastúpiť životnú dráhu chovateľa koní. Začal som u trénera v Chantilly, v meste, ktoré leží severne od Paríža a je známe chovom čistokrvných koní. Tam som mohol zblízka nazrieť do sveta dostihov — náročného a vyžadujúceho si odriekanie. Prečo náročného? Dostihové kone môžeme prirovnať k špičkovým atlétom — potrebujú neustálu pozornosť.

Výcvik dostihových koní

Obdobie mierneho výcviku a prípravy sa zvyčajne začína na jeseň, keď majú kone 18 mesiacov. Musia si zvyknúť na nové prostredie, zanechať doterajšie bezstarostné vystrájanie a začína sa pre ne tvrdá práca. Tréner musí najprv privyknúť koňa na uzdu, čo nie je ľahká úloha.

Už len nasadenie podbrušníka koňovi môže vyvolať rodeo. Mladý kôň sa musí vycvičiť, aby prijal sedlo, a napokon prichádza čas, keď si naňho prvýkrát sadne jazdec. Prvý jazdec je obyčajne vybratý z tých, ktorí sa cvičia za budúcich džokejov. Mnohí z nich tak prvý raz okúsia svoj pád. Výcvik koní si vyžaduje šikovnosť a veľkú trpezlivosť spolu s citlivým prístupom. Ak je totiž zviera traumatizované, celá jeho budúca kariéra dostihového koňa môže byť ohrozená.

Každý deň skoro ráno sme vyvádzali kone von a cvičili ich v kroku — totiž v chôdzi, kluse a cvale — to všetko je neoddeliteľnou súčasťou výcviku. Počas tréningu musí kôň postupne meniť krok podľa pokynov. Z času na čas je koňom dovolený rýchly cval na krátke vzdialenosti, tým že sa im na chvíľu povolí uzda.

Krátko pred poludním sme sa vracali do stajní a kone sme starostlivo učesali. Dôkladne sme ich vyutierali od potu a starostlivo sme im očistili kopytá.

Keď kôň robí pokroky, môže sa koncom zimy začať zúčastňovať dostihov dvojročných koní. Kariéra čistokrvných koní obyčajne trvá do konca ich tretieho alebo  najdlhšie štvrtého roka. Klusák však pokračuje v dostihoch až do veku osem rokov.

Moje sny sa napĺňajú

Keďže ma osobitne zaujímal chov koní, začal som s výcvikom na chovateľskej farme v Normandii v severozápadnom Francúzsku — v oblasti vynikajúcej na chov dostihových koní pre jej vhodné podnebie a bohaté pastviny. Po roku a pol som sa stal zástupcom riaditeľa chovateľskej farmy Bois-Roussel, v tom čase najväčšej v Európe, ktorá mala 300 koní a rozlohu niekoľko sto hektárov.

Na chovateľskej farme Bois-Roussel som sa zoznámil so ženou, ktorá sa mala stať mojou manželkou. Pracovala tam ako sekretárka. Netušil som, ako veľmi to v budúcnosti ovplyvní môj život. Zoznámila sa totiž s Jehovovými svedkami a začala mi o nich rozprávať. Vtedy ma to nezaujímalo.

Keď riaditeľ počul o našich plánoch uzavrieť o niekoľko mesiacov manželstvo, požiadal nás, či by sme nemohli prevziať dohľad nad inou chovateľskou farmou, ktorej bol spoluvlastníkom. Tak sa moje najtúžobnejšie sny stali skutočnosťou. Ako 24-ročný som sa stal riaditeľom významnej chovateľskej farmy! Vo Francúzsku je veľmi málo riaditeľov chovateľských fariem; tieto miesta sú obyčajne vyhradené pre ľudí z najvyšších kruhov sveta dostihov. Chovateľská farma La Louvière, menšia ako Bois-Roussel, bola tiež v Normandii. Pre mňa to bol malý raj. Farma mala rozlohu 100 hektárov a bolo tam asi sto koní — žrebce, kobyly a žriebätá.

Keďže bývalý riaditeľ tam mal ešte šesť týždňov zostať, majiteľ farmy nám medzitým ponúkol výlet do Spojených štátov. Navštívili sme veľké americké chovateľské farmy a pozorovali sme tamojšie metódy chovu. Nadviazali sme kontakty s niekoľkými farmami, kde sme neskôr posielali naše kobyly na pripustenie k ich žrebcom.

Život na chovateľskej farme

Život na chovateľskej farme si žiada celého človeka, ale rozhodne nie je únavný. Prinášal nám naozaj veľké uspokojenie, pretože sme boli v stálom kontakte s prírodou a mali sme krásne, zdravé zvieratá, o ktoré sme sa mohli starať. Ráno nás zobúdzal jemný zvuk, ktorý vydávali kone pri prežúvaní čerstvej trávy. To bola hudba pre moje uši!

Práca na farme je rozdelená na obdobie pripúšťania a žrebenia, odstavovania žriebät a odpredaj mladých čistokrvných koní. Žrebce sú starostlivo vyberané na základe vynikajúcich výsledkov v dostihoch, ako aj na základe predkov a rodokmeňa. Každú jar je pripustených okolo 40 kobýl a oplodnenie čistokrvným žrebcom s mimoriadnym záznamom môže stáť až 100 000 dolárov. Keď vezmeme do úvahy tieto investície, nie je ťažké pochopiť, prečo je kobylám venovaná taká veľká starostlivosť počas obdobia brezivosti, ako aj počas žrebenia.

Žiaľ, stávajú sa aj nehody a niekedy je žriebätko od narodenia sirotou. V tom prípade stojíme pred náročnou úlohou presvedčiť inú chovnú kobylu, aby ho prijala. Ošetrovatelia koní sa striedajú 48 hodín vo dne v noci, aby bola kobyla pod kontrolou, keď k nej privedú žriebä na kŕmenie. Kobylu musia držať, aby žriebä nekopla, pretože by ho ľahko mohla zabiť. Jednu prednú nohu musia kobyle držať pri bruchu a na horný pysk jej dajú slučku, aby ju krotili.

Postupne sa kobyla unaví a keď žriebä prijme, úspech je zaručený. Nová matka začne niekedy žriebä tak chrániť, že je dokonca ťažké sa k nemu vôbec priblížiť. Narodenie musí byť okamžite zahlásené Francúzskemu národnému registračnému úradu, kde sa zapíše do registra príslušného plemena.

Kone a žriebätá

Niekoľko dní po ožrebení sú kobyly so svojimi žriebätami vypustené do výbehu.  Ako veľa mláďat, aj žriebätá ihneď divoko a radostne vystrájajú okolo svojich matiek a kopú na všetky strany. Aký je to pôžitok pozorovať ich, ako skáču, stavajú sa na zadné a prevaľujú sa v tráve! Milujú vodu, nadšene sa v nej špliechajú a celý čas podupávajú.

Kone nie sú rady samy a ľahko sa začnú nudiť. Ale žrebce a cvičené žriebätá musia byť izolované. Ak kôň nemôže zniesť samotu, musí sa mu nájsť nejaký zvierací spoločník. V jednom prípade sme boli nútení túto potrebu uspokojiť pomocou jednej ovce. Zvykli si na seba veľmi dobre. Ovca neopúšťala koňa vo dne ani v noci. Dostihový šampión Allez France mal ako spoločníčku ovcu, ktorá ho sprevádzala dokonca až na dostihovú dráhu — pravda, už nie priamo na pretekoch!

S augustom prichádza čas odstavenia, smutné obdobie pre matky i pre žriebätá. Musia byť oddelené a nesmú sa navzájom vidieť, a dokonca ani počuť. Po niekoľkých dňoch, počas ktorých žriebätá dávajú najavo svoj smútok ustavičným jemným erdžaním, si zvyknú. Od prvého januára toho roku, ktorý nasleduje po ich narodení, sú nazývané jednoročiaci. Na každoročnej aukcii v Deauville môže cena jednoročiaka ľahko prekročiť milión dolárov.

Niektoré z koní narodených a odchovaných na našej chovateľskej farme mali úspešnú kariéru. Jedným z nich bol High Echelon, ktorý v roku 1979 vyhral Prix  d’Amérique ako svetový šampión v kategórii klusákov. Vychovali sme aj iné čistokrvné kone, ktoré vyhrali mnoho významných klasických dostihov.

Spojenie s pravdou

Na novej farme prešlo niekoľko mesiacov bez toho, že by nás navštívili Jehovovi svedkovia. Preto moja manželka navrhla, aby som napísal blízkemu zboru a požiadal, aby nás niekto prišiel navštíviť. O niekoľko dní stála pri našich dverách manželská dvojica. Ja osobne som nemohol uveriť tomu, že Biblia presne opisuje našu súčasnosť. Keď mi manželka povedala, že Božie Kráľovstvo bolo zriadené v roku 1914, myslel som si, že je to len výklad Jehovových svedkov. V Biblii som tento dátum nikdy nevidel.

S manželmi, ktorí boli zvestovateľmi celým časom, sme mali dlhý rozhovor a ich vysvetlenie — najmä na základe Danielovej knihy — vo mne vzbudilo záujem a súhlasil som s biblickým štúdiom. Nebolo však ľahké zaradiť to do môjho časového plánu, lebo som bol úplne pohltený svojou prácou.

Manželia cestovali 25 kilometrov, aby nás navštívili, a často sa vracali domov bez toho, že by s nami viedli biblické štúdium, pretože som musel byť pri chorom koňovi alebo dávať pozor na žrebiacu sa kobylu. Ale keď vzrástlo moje ocenenie pre potrebu dávať na prvé miesto záujmy Kráľovstva a Božiu spravodlivosť, urobil som kroky potrebné na to, aby som ‚si pre seba vykupoval príhodný čas‘ na štúdium. — Efezanom 5:16; Matúš 6:33.

Nutnosť rozhodnúť sa

Čoskoro sme začali navštevovať zhromaždenia a o pol roka neskôr, v roku 1975, som sa zúčastnil oblastného zjazdu ‚Božia zvrchovanosť‘ v meste Annecy v juhovýchodnej časti Francúzska. Počas tohto zjazdu som si začal uvedomovať, že moja práca nie je v súlade s Bibliou. Začínal som chápať zásadu vyjadrenú v Izaiášovi 65:11, ktorá jasne ukazuje, že ‚tí, ktorí prestierajú stôl pre boha Šťastia‘, nemôžu mať Božie schválenie. Keďže sme chovali len dostihové kone, nepriamo sme podporovali hazardné hry. Naše svedomie nám nedovoľovalo dať sa pokrstiť.

Nadišiel čas na závažné rozhodnutie. Budem pokračovať v životnej dráhe, ktorú som miloval, alebo oddám svoj život Jehovovi Bohu? Keďže sa Božia vôľa stala najdôležitejšou vecou v mojom živote, porozprával som sa o tejto záležitosti s oboma majiteľmi a dal som výpoveď. Musel som tam zostať ešte ďalší rok a čakať na náhradu, ale na nasledujúcom krajskom zjazde, ktorý sa konal v septembri 1976 v Gargenville (oblasť Paríža), som bol aj so svojou manželkou pokrstený.

Veľa ľudí z okruhu chovateľov koní sa dozvedelo o mojom rozhodnutí. Pamätám si zvlášť na jedného chirurga, ktorý prišiel navštíviť našu farmu. Povedal, že z morálneho hľadiska plne chápe, prečo som sa takto rozhodol. Keď sa poobzeral dookola, veľmi naňho zapôsobila bohatá vybavenosť našej chovateľskej farmy — pestrofarebné kvetinové záhony, drevom obkladané boxy a kilometre čistých bielych ohrád. Zdôveril sa mi, že na rozdiel od nás nebol schopný zabezpečiť dostatok prostriedkov na vybavenie a výzdobu svojej nemocnice.

Svoje rozhodnutie som nikdy neoľutoval. Začiatkom roku 1992 sme s manželkou opustili Francúzsko, aby sme mohli slúžiť na území, kde sa hovorí po francúzsky a kde je väčšia potreba hlásateľov Kráľovstva. Tu mám výsadu slúžiť ako starší zboru Jehovových svedkov. Máme rovnaký názor ako apoštol Pavol, ktorý v liste Filipanom 3:8 napísal: „Naozaj to aj všetko považujem za stratu pre vynikajúcu hodnotu poznania Krista Ježiša, svojho Pána. Preňho som zniesol stratu všetkého a považujem to za množstvo smetí, aby som získal Krista.“

Moja manželka i ja stále milujeme prírodu a zvieratá, najmä kone. Tešíme sa na deň, keď vzťah človeka k zvieratám už nebude založený na sebeckom zisku. — Rozprával Stephane Jesuspret.